a hrám sa s prstami.
Mám dych veľmi pomalý
a v očiach mi zastal čas.
Len hľadím pred seba
a nevšímam si mamin hlas.
Zastal mi čas v duši,
čosi mi o spánky búši.
Nevšímam si ľahkosť svojej mysle,
len pozerám, čo vymýšľam zase.
Z nebies ťažkých ako moja hlava,
padajú kvapky a ja si myslím,
že aspoň nie som sama.
Bojím sa nasledujúceho dňa,
keď mnou preniká iba tma.
A nádej už dávno nepočujem volať moje meno,
som sama – je mi to jedno.
No keď pozerám do čias minulých,
do mysli mi prenikne len obraz očí tvojich
a bojím sa zrýchliť dych, si na blízku.
Stále len sedím,
hľadím pred seba.
Búrka je tu,
nič sa náhodou nestáva.
I keď na náhody neverím,
ty sa ozveš – dúfam? Verím?
Sama neviem, čo chcem prv.
A bojím sa, nechcem sa hrať viac túto hru.
Prečo ma takto trestáš? Spravila som ti niečo?
Nie, nespravila... Tak to všetko - za čo?
Konečne si nemyslím,
že je to výplod mojej fantázie.
Len sedím a nepozerám do tramtárie.
Ale snažím sa povzniesť si trošku náladu,
Utopiť ju, zakopať ju do snehu...
Tú depresívnu náladu som nemala dlho,
prečo si ma opustil? Som len duchom?
Nevedela som ako sa ti mám odvďačiť,
že si mi rozbité okuliare urobil.
A potom si sa so mnou zoznámil.
Neskôr pohádal a udobril.
A potom zase... Malú vylomeninu urobil.
A preto som ťa mala veľmi rada,
kým neprišla na povrch tá hnusná zrada.
A teraz myslím na jediné.
Otázka znie:
Mám, či nie?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
krasne napisane