Ruka, čo sa naťahuje k tvári.
A jeden jediný pohľad a vidieť,
že tá tvár nikdy už láskou nezažiari.
Bolesťou spriadaná pavučina smrti.
Vybrala si svoju obeť a teraz sa ju snaží chytiť,
keď sa otvára priepasť snov a pomaly kráčaš za ňou.
Robí ti problém usmiať sa a povedať si.
Že si niečo viac a nie obyčajný človek.
Vidíš ľudí...
Dážď padá a tvoja nálada sa zhoršuje.
Vidíš farebný svet pod dáždnikmi stále ľudí.
Dokedy to potrvá, vidieť ich, ako trpia, či sa smejú?
Dokedy potrvá všetko, čo láskou a priateľstvom oni nazývajú?
Všetko sa pokazilo,
jediná chvíľa zmarila ti sny.
Jediné kliknutie myšou v tvojich hrách
ti dokázali navrátiť pamäť a donútilo ťa to spamätať sa.
Ten vírový svet, ktorý je plný farieb a spletených pavučín, ktoré sú len bolesťou.
A tá jediné vec, ktorú cítiš a čítaš a inšpiruješ sa povesťou.
Nikdy ťa nedorazila ľudská myseľ.
Vždy si to bol iba ty.
Teraz vidíš vietor v plachtách,
vidíš, ako odchádzaš jedine ty. A on...
Nikdy sa nevkradneš do prúdu láskavých slov,
nikdy ti už nezavolá, nenapíše kopu správ,
nikdy ti už nepovie, ako ťa miloval
nikdy sa na teba neusmeje a nepovie, čo by pre teba vykonal...
Stratený úsmev na perách,
keď láska stojí vo dverách.
A keď sa stráca kdesi v diaľ,
ostáva po nej len smútok.. A žiaľ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár