Ocko jej oznamil, ze sa chce s nou rozviest, pretoze uz nasiel jednu osobku, ktora mu je viac vhodnejsia ako mamka, pretoze mamka je strasne sebecka, naivna, namyslena, mysli len na seba a silou mocou chce nieco dostiahnut, ale sama nevie, co to vlastne chce. Vzdy vinila viny na druhych a nikdy si nepriznala svoje chyby aj ked to vyslo najavo, ze prave ona spravila tu chybu, proste si stoji za svojim aj ked to nema zmysel. A v zivote som este od nej nepocula slovo “PREPAC“ . S kazdym sa hada, hlavne s ockom, kedze ziju spolu jak partneri, proste im to neklape, ved vlastne odkedy som sa Ja narodila im to nikdy neklapalo. Ako mi to sam ocko tvrdil, dokonca mi to raz vedela povedat aj mamka. Cize v podstate, ja som zato vinna, ze ich vztah im nefunguje. Neviem preco zrovna na mna to zvalili, ale tak hadam vedeli do coho idu, vedeli, ze coskoro pridem na svet, vedeli aspon aky zivot im caka a nemozem zato, ze som sa narodila. Ved oni mi nechali tu cestu, aby som prisla na svet. Cudujem sa rodicom. Sami velmi dobre vedeli, ze ma budu trapit v rodine a sami dobre vedeli, ze oni sa o mna nedokazu postarat, tak preco si ma stvorili? Uz ked si ma stvorili a priviedli ma na svet, tak preco ma nedali aspon do destkeho domova, ked tam by sa o mna lepsie postarali ako tu. Hrozne pocity v sebe mam, az mam pocit, ze sa zhnusim sama sebe. Je mi tak strasne zle, ked pomyslim, ze som dcera tych rodicov, co ma tak rozmaznavali a nedali mi ziadne najhlavnejsie veci, co dieta potrebuje a to “Lasku” hlavne . Citim sa tak strasne spinava, ako keby som spachala nejaky zly zlocin i ked viem, ze nic az tak “hrozneho” som zle nespravila. Len som robila to, co ine deti, male klamstva, co dokazu male decka, ved to skoro kazdy vie, ale nie je to az take nieco zle, ze musim mat pocit viny za vsetko. Neviem ako sa z tych pocitov zbavit, robim vsetko mozne, co sa da…
Dokonca ma (byvaly) priatel vyuzival celych 19 mesiacov. Ja slepa som mu verila, bola som taka naivna a hlupa, ze som sa branila takemu chudakovi. Kazdy ma prehovoril, kazdy mi daval dokazy, kazdy sa mi snazil pomoct, ale nie. Bola som tvrdohlava ako mamka, ved predsa mam nejake geny po rodicov, trvala som len na jednom, branila som ho, ze on ziadne zle skutky nerobi, ze to iny zle vidia, ale neskor, ked prisiel jeden clovek, lepsie povedane vstupil do mojho zivota mi otvoril oci. Ukazal mi, co je to laska a nie co je to vztah. Vztah je o tom, ze sa dvaja poznaju a robia vsetko, co robia partneri ak sa “akoze” ( s vynimkou) lubia. Cize bozky, rozmaznavanie, spoznavanie a neviem co este tam vsetko patri. Laska je nieco take silne, ze sa to ani neda opisat, laska je taka vzajomna a obojstranna, nestaci tam len hovorit, ale vcitit sa do druheho a pocitit ten cit, co city, je to take neuveritelne az som si uvedomila, ze ja som kedysi kaslala na city. Proste som to vobec nevnimala, snazila som citit len svoje city a na druhych sa vykaslat, ale nebola to spravna cesta. Teraz som to uz troska napravila, snazim sa vcitit do kazdeho, taky prijemny pocit to je, ak clovek vie, ze moze pomoct druhemu a moze ho podrzat, podporovat. Rada vypocuvam ludich, ze ako sa citia, co ich trapi, aku radu by ziadali, rada aj radim, co si ja o tom vsetko myslim a aky na to nazor mam… Zaumienila som si, ze by som chcela byt psychologickou. Viem, je to aj trosku tazka, narocna, zlozita praca, viem aj to, ze ak by sa mi nieco nepodarilo, alebo skor pokazila, teda zhorsila stav, tak by som mala pocit viny, ze som niekomu ublizila, a nevedela by som si to odpustit, ani sama neviem ako by som sa od toho dostala vonku, ale predsa nie vsetko sa podari a nie vsetko vyjde, tak ako chceme my sami.
Tak teda zacnem s tym ako vstupil do mojho zivota jeden cloviecik, ktoreho som postupne dalej zacala viac lubit, ani sama uz neviem ako to prislo, ako to ryzchlo zbehlo, ani uz neviem kde sa to zacalo, proste to bolo take rychle ako keby udrel blesk. Jedneho dna zistim, ze nejak castejsie myslim na toho cloviecika, ktory mi velmi pomohol dostat sa z problemu hlavnej z psychickej stranky, neskor som zistila, ze on nieco ku mne citi, boli sme si teda uplne od zaciatku uprimny, on vedel co ja citim k nemu a ja som vedela, co on ku mne citi, bolo to take silne, ze to sa tomu nedalo zabranit, ale bol tu jeden ale velikansky problem. Mal svoju priatelku a chcel mna, nechcela som to takt onatahovat ,lebo medzi nami sa to uz nejak tak zacalo iskrit, ze uz sme zacali chodit spolu vonku sem tam, boli sme uz aj na jednom koncerte a nakoniec sme si uz vedeli davat aj obycajne pusinky na pery. Nebolo to spravne voci mne ani voci nemu, nevedela som to ako vyriesit, pretoze problem bol v tom, ze ja som ho chcela, kedze som ho lubila a citila som aj to, ze on mna tiez, ale druhy problem bol v tom, ze vlastne som prebrala tej holke chlapca, voci nej to bolo ozaj nespravne. Vyzeralo to aj kusa sebecke, krute, ale kto poznal ten vztah, tak tvrdil nieco ine. Citom sa neda zabranit, tie su silnejsie ako ciny. Dlaa som mu teda altimatum, ze nech sa rozhodne definitivne, ci ona alebo ja, lebo takto to nemozeme tahat, lebo uz pomaly presli dva mesiace. Ked som sa vratila z dovolenky z Turecka, to malo byt rozhodnute, ale nebolo to este ani poriesene, kedze on isiel do Tatier a tak mal poslednu sancu si to ujasnit v hlave a rozhodnut sa, no ked sa vratil, tak prisiel za mnou, ze ju uz nechal a chce len mna. Skusila som to teda s nim, ved ho mam rada, lubim ho, tak preco to neskusit? Ked viem, ze aj on mna ma rad, lebo to uz bolo fakticky dokazane a vela som ho natrapila, no on nadalej o mna mal zaujem, tak jedna sanca tu moze byt, ak sa to podari, tak to pojde dalej a ak nie, tak to nejake ukoncime. Ved aspon zistim, kam tato cesta kraca, ved nic nestratim ak sa o nieco pokusim. Tak konkretne medzi nami sa to dnes taha uz asi nejak tri mesiace ale od piatku 21. 7. spolu chodime, vyzera to zatial clekom pekne, stastne, proste zatial sme nenasli nejaku chybicku, kde by sme museli nieco riesit, alebo ukoncit, proste zatial to je celkom pekne a potesila by som sa, keby to tak trvalo co najdlhsie, lebo tento vztah sa mi ozaj paci a strasne lubim toho cloviecika. Som s nim zatial stastna a nemam dovod sa trapit, teda mam, ale kvoli laske zatial nie. Laska ma lieci hlavne po psychickej stranke, lieci mi aj podaktore zdravotne problemy, hlavne so zaludkom a s mocovym mechurom. Takze zatial uvidime kam ta nasa silna laska zajde…
Nechame sa teda prekvapit .
Zatial ma uz nic nenapada, ze co take este by som mohla povedat, trapia ma len rodicia, ktory ziju nie, realne… Trapi ma aj mamka, ze si nechce priznat svoje chyby a tak si kazi svoj zivot, ale nemozem jej v tom pomoct, hra sa na nevinnu a ked sa nieco stane, tak za pat minut sa sprava ako keby sa vobec nic nestalo. Bola by vybornou hereckou, kebyze by vystudovala herectvo, zarucujem, ze by ozaj bola dobrou hereckou. Vie sa pekne pretvarovat, vie sa pekne hocikedy rozplakat a tvarit sa, ze o nicom nevie a tvarit sa, ze ju nic netrapi, ze na nic nemysli, proste dokonala herecka. Sama sa hanbim za svoju matku, no proste hanbim sa, ze prave ona je mojou matkou, ale nic ine mi neostava, povedat jej to nemozem, lebo to nijako nepomoze, akurat sa strapnim pred nou, ze jej dcera uvazuje nad zivotom a nad okolitim a ona uvazuje iba nad sebou a hlavne na peniazky, kedze je strasne zaryta do peniazky. Jej zivot je Ona a peniaze. Ostava teraz len na mne, aby som sa naucila byt nie, ako ona. Uvedomovat si svoje chyby, priznavat si svoje chyby a napravovat svoje chyby, ostava to len na mna, ci sa budem spravat ako ona alebo nie. Geny po mamke mam a velmi velku, no snazim sa, branim sa, nech nie som aka ona a nech moje deti ( buducnosti ak budem mat nejake) nech nevravia o mne ako ja o svojej matke, hoci tie geny su velmi silne, ale predsa aj snaha sa ceni. Ja by som sa zato velmi hanbila, ze co za matka som to Ja. By som sa hanbila, ze co za cloveka som to Ja. Presto by som sa nedokazala ukazat ludom na ociach, hanbila by som sa za seba, radsej sa zavriem do izby medzi styrmi stenami a nech o mne nikto nevie…
Proste ma trapia niektory ludia, ked sa sprava trosku prehnane, ale bohuzial nic s tym nezrobime, jedine im mozme ukazat spravnu cestu a ak nepridu nato sami, ak si neuvedomia, co robia, tak je to ich problem, oni sa predsa rozhoduju sami za seba, maju predsa svoj vlastny rozum hoci to pekne dost boli, ked vidime, ze ludia sa okolo nas len trapia… A nevieme im nijako pomoct, ked si nechcu priznat svoje pravdy…
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár