Čudujem sa, že si sa neporezal. Spokojný si vyšiel z kúpeľne. Cestou si nechal zovrieť vodu na kávu. Osviežený sprchou a spokojne oholený si začal hľadať svoje najlepšie nohavice. Zvesil si ich z vešiaka a obliekol. Sú ti trochu široké, však? Chudneš, kamarát. Opasok to istí. Ten Vuittonovský nosíš najradšej, samozrejme, že si vyberieš ten. Áno, k tomu tú elegantnú čiernu košeľu za tri a pol stovky, strieborné hodinky, navoňaný, v nových poltopánkach sa vyberieš na stanicu. Máš všetko? Určite? Nepozrieš sa? Nepozrieš.
Cesta netrvá dlho, len ti v noci nedávajú vlaky spať. Alebo je to niečo iného? Zabočíš za roh a srdce ti ešte stále duní, ako ťa vystrašil susedov vlčiak. A to ešte nevieš, že príde ďalšia guľka. Lenka. Ide priamo oproti tebe. Nádherná, ako vždy. Dlhé vlnité čierne vlasy sa lesknú oranžovou farbou rodiaceho sa Slnka. V dlhých čiernych šatách, pod ktorými plávu dlhé štíhle nohy sa na teba usmeje orlími očami. Očami hrdými, kráľovskými a ženskými. Ty sa jej s pozdravom „dobrý deň“ jemne ukloníš a spokojne ideš ďalej. Po desiatich sekundách sa otočíš a ďalšie dve sekundy sa pozeráš na vypracovaný zadoček.
Filmy ti plynú, až kým neprirazíš ku okienku a nevypýtaš si jeden štandardný do práce. Máš ešte päť minút do príchodu vlaku. Dáš cígo? Dáš. Pozeráš, kto tu ešte je. Na lavičke leží stále ten spitý žochár, zvaný Nemec.
Je nemý. Ako mu umreli rodičia, nebol schopný sa o seba postarať, nemal peniaze, nemal nikoho, nemal nič. V malom mestečku sa toho veľa nenájde. Už len z princípu, že je tak malé, že sa doň nezmestí ani kultúra. Dal sa teda na žobračinu. Čas od času dostane peniaze, čas od času kopanec. A čas od času chľast.
Prichádza vlak, hasíš cigaretu. Vďaka bohu, je tu strašný smrad.
Po schodoch hore, dvere, tlačiť. Všetko voľné. Sadáš si na prvé miesto pri okne. A pozoruješ. Zo stanice vychádza veľký ocino s plešatou hlavou a tromi synmi. Každý pondelok s nimi ráno chodí do Kamsi. Na to tebe neznáme miesto, o ktorom stále premýšľaš, aké asi je. Otcovo kamsi je za exmanželkou. Každý týždeň za ňou chodí so synmi a stará sa o ňu. Po alkoholom zavinenej autonehode zostala na vozíku a berie lieky na všetko, čo doktori poznajú. Deti sú potom celý týždeň u nej a viac či menej zodpovedne chodia do školy. Výnimku tvorí najmladší, o ktorého sa nezamestnaný otec stará doma v Žlčanoch.
Hmmm... Kam asi ide ten starý nácek? Má to ale deti. Keby moje takto vyzerali, rovno si to hodím. Tupý výraz po tatovi.
Vlak vyráža, zatrúbi klaksón a už sa rúti po priecestí, kde zopár áut s ranným vtáčaťom na palube čaká, až prejde tá špinavá zasmradená hrdzavá mašina. Či skôr mršina.
A ty v nej sedíš a ideš kamsi do práce. Kamsi do firmy za svojimi každodennými papierovačkami. Robíš to mechanicky. Vstaneš, obriadiš sa, Lenka, vlak, práca, domov, sprcha, posteľ. A najväčšiu slobodu pre teba predstavuje večerný program na kanáli dva.
Prichádza revízor. Vysoký, bradatý vlasatý, vyzerá ako obstarožný tlstý hipík. Podávaš mu lístok. Preskúma si ťa pohľadom ponad okuliare, orazí lístok a poberá sa za otcom s deťmi. He, hipík. Blázni, čo chceli slobodu, keď ju mali pod nosom.
Vlak je už naplno rozbehnutý. Letí zdanlivo nezastaviteľne, rúti sa rovinou, od obzoru po obzor plnou obilia, kde tu popretkávanou cestou a stromoradiami. Prastarými strážcami, strážiacimi hrudky zeme pred vetrom, pred úletmi do Kamsi. Ty sa von oknom pozeráš rovnako slepý ako ráno, nevšímajúc si jemné alegórie a v nich ukryté múdrosti prírody. Mysľou ti plynú nezmyselné témy, nad ktorými hĺbaš s oduševnením hodným filozofa. Tvoje myšlienky sú mi natoľko vzdialené, že ich príčinu a sled nedokážem nielen pochopiť, ale nie som schopný ani poriadne pochopiť, na čo to myslíš. Čo má spoločné budík s karburátorom? A ako sa ti podarilo dostať tam ešte aj jazykolam? Dolár, libra, rubeľ? Ach človeče, si mi tak vzdialený. Ľudská hlúposť naozaj nemá konca. A ten má aj čosi zdanlivo tak nekonečné, ako vesmír. Mali ste sa radovať z toho, že ste vôbec dostali výsadu žiť na tak dokonalej planéte. Namiesto toho ste ju celú zdevastovali. A boh v tebe už pomýšľa na samovraždu.
Zhrdzavená prepravná konzerva začína škrípať brzdami. Prvá zastávka, dedinka Chabé, leží uprostred zlatých pšeničných lánov. Väčšina ľudí, hlavne tí mladší, sa odsťahovali do miest. Buď do Žlčian, alebo do Sudobného. Zostali poväčšine iba dožívajúci dôchodcovia, ktorí ešte stále spomínajú na zlaté časy, kedy dedinka prekvitala, ešte za monarchie. Centrum celého juhodražského poľnohospodárstva. V starom cukrovare sa už len vietor premáva po prázdnych halách. Niekdajšie družstvo je rozobraté, plechy pokradnuté a hádam aj trikrát recyklované.
Jediný, kto pristúpil, je deduško s klobúkom a paličkou. Vo vyblednutom hnedom károvanom kabáte a fyziognómiou sušenej slivky vedie za rúčku vnučku. Malé milé ružové modrooké blonďaté, Haha, budúca kráľovná diskoték a všetkých sliepok.
Dedko si pomaly sadne, opierajúc sa o paličku. Hyperaktívna vnučka si ešte len sadne a už sa začína vrtieť. Ty len dúfaš, že ťa nezačne otravovať. Pre istotu si dáš do uší slúchadlá. Nájdeš v prehrávači nový album Drone a tvoje myšlienky zachváti príkry chaos elektra, ktoré zrýchľuje a spomaľuje v priam diabolských intervaloch.
A vlak sa znova rozbieha. Znova reže vzduch, zdanlivo nezastaviteľný, s istotou stíhacieho pilota. Po zhruba piatich minútach, keď dohrá skladba, konečne precitneš do reality ako ju vnímaš ty. Na obzore sa už začína črtať Vŕšok, jediný vrch široko ďaleko. A pod ním sa krčia panelákovo- domovo- cestné puzzle Sudobného. Ešte jedna zastávka a si tam. Čakanie si nekrátiš ničím iným, než opätovným rozmýšľaním o tých tvojich dôležitostiach a pozorovaním šantiaceho malého dievčatka, ku ktorému sa neskôr pridáva aj najmladší syn plešatého ocina. Nakoľko ale nie som potentný znova počúvať tvoje vysoko inteligentné myšlienky, upriamim pozornosť na tie dva šťastnostroje, nazývané deti. S bezprostrednosťou, aká je dospelému človeku cudzia, sa smejú, rozprávajú jeden druhému o hračkách, kde boli, čo videli, a keď ich prestane baviť len tak obsedávať, začnú sa znova naháňať. A jediný, kto sa na nich mračí, si ty. Možno práve preto sa k tebe ani nepriblížia. Iba čo na teba podchvíľou padne zrak jedného z nich, pohľad plný údivu, nepochopenia a tak trochu ustráchaný. Alebo naopak ľahostajný. Deti začínajú prehlušovať tvoj prehrávač. Iba ho dáš hlasnejšie a ďalej skleným okom pozeráš na stále sa približujúci Vŕšok. Naraz ti výhľad zacloní dlhé stromoradie, vysadené v čase, keď sa železnica ešte iba budovala, teda okolo stotridsať rokov dozadu. Mohutné duby ti ukazujú, akú silu má vôľa žiť. No ty len lamentuješ nad svojim nešťastím. A pritom ani nevieš pochopiť, prečo si to vlastne taký nešťastný. Vlastne si vcelku vtipná osôbka. Avšak nehorázne unavujúca. Ale aspoň ťa už prešli tie tvoje samovražedné myšlienky.
A brzdy znova škrípu po koľajniciach. Znova tá zdanlivo nezastaviteľná kopa šrotu zastavuje. Tentokrát vo Svardoviciach. Tie na tom nie sú až tak zle ako Chabé, ale to iba vďaka polohe blízko mesta. Vlastne sú čosi ako satelitné mestečko. Väčšinu obyvateľov tvoria samozrejme mladé rodiny s malými deťmi. Je tu teda aj materská škola, v ktorej útrobách sa vyrába pervitín. Dedko s vnučkou vystupujú, chlapček im kýva z okna. A nastupuje solídne vyhliadajúci chlapík v obleku a čiernych semišových topánkach. V ruke nesie aktovku, v ktorej má asi tri kilá pervitínu. To ale nikto nevie a tak to nemusí nikoho trápiť. Stačí nám vedieť, že ide do Kamsi. Ale ty aj tak stále pozoruješ jeho aktovku. Niečo sa ti snaží povedať. Ale čo? Uvažuj. Neide to? Nevadí, ty na to prídeš, hoci neskoro.
Tretí a poslednýkrát sa vlak rozbieha v ústrety lepšej budúcnosti. Nevie, že ide do šrotu a následne do fabriky, aby bol z neho vyrobený tank, nakoľko Spojená republika Srdno sa tajne pripravuje na vojnu proti svojmu maličkému susedovi, kráľovstvu Válovo. Ani o tejto skutočnosti však nikto nevie a tak to ani nikoho nezaujíma. Obstarožný tlstý sprievodca prichádza skontrolovať pristúpivších cestujúcich. Prichádza k solídne vyhliadajúcemu mužovi a tak, aby to nikto nevidel, mu do obleku zasúva bankovku v hodnote päťsto srdnianskych korún, čo je v prepočte na našu aktuálnu menu štyridsaťtri eur a nejaké drobné. Solídne vyhliadajúci muž mu na oplátku strká do vrecka na nohaviciach plastový sáčok s marihuanou. Nato sa sprievodca odšuchce do svojho Kamsi.
Konečne si prestal myslieť na tú aktovku a pohľad ti spočinie na obrovských silách, plných obilia. Pozeráš sa cez okno na okolitú krajinu. Vŕšok už nevidíš, výhľad ti zakrývajú priemyselné budovy. Textilka, mliekáreň, pekáreň, automobilka. Na mesto so šesťdesiattisíc obyvateľmi tu je toho dosť. Na druhú stranu, pred piatimi rokmi, keď tu automobilka ešte nestála ich tu bývalo o desaťtisíc menej. A okolie bolo tiež čistejšie. Holt, hold pokroku vzdajme a žime šťastne, až kým nepomrieme. Už vidíš aj dvadsaťdvaposchodovú budovu banky Hrabmann. Presne tam je tvoje Kamsi. Účtovník číslo sedemnásť, šieste poschodie, predposledné dvere vpravo. Dnes sa v práci zdržíš dlhšie ako inokedy z dôvodu, že dnes máte audit. Aspoň si to myslíš. Prvýkrát ti zrak padne na ručičky tvojich hodiniek. Pol ôsmej. Vezmeš si taxík a budeš v práci za desať osem. Naraz ti ale dochádza, že si mal prísť o hodinu skôr. Odrazu ťa oblial studený pot. Väčší stres si mal hádam iba na maturite. Musím sa na teba pozerať so škodoradosťou, ako sa ti oči plnia zmätkom. Ruky sa ti už trasú, žalúdok protestuje, v ústach máš slanú pachuť. Len mi nechci povedať, že budeš vracať. Nebudeš. Dobre. Vlak zastavuje. Vystrelíš ako struna, keď tu znova zbadáš aktovku solídne vyhliadajúceho muža. A naraz chápeš. Svoju si zabudol doma, spolu so všetkými dokumentami. Boh v tebe sa rozhoduje pre samovraždu. Ach Človeče, keby si ma niekedy počúval...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár