„Idem sa trochu prejsť k zálivu, mami,“ povedalo dievča.
„Ale nebuď dlho, za hodinu príde tvoja teta a bola by som rada, keby si ju privítala,“ odvetila mama.
Mary len niečo zašomrala, vyšla na dvor a zavrela za sebou dvere. Svoju tetu mala celkom rada, ale zato neznášala jej návštevy, pretože jej mama vždy deň pred tým upratovala ako bláznivá. Mary mala pocit, akoby sa chcela pred svojou sestrou ukázať, že je lepšia. Skutočný dôvod, prečo odišla k zálivu bol, že sa chcela vyhnúť drhnutiu dlážky a podobným otravným domácim prácam. Počasie nebolo veľmi teplé a dokonca aj pršalo. To jej však nevadilo. Na dážď už bola zvyknutá a hlavne v tomto období. K zálivu to nemala ďaleko. Cesta viedla po úzkej prašnej ceste pomedzi stromy. Netrvalo dlho a už bola aj na mieste. Cestička sa postupne končila na čistinke. Hneď oproti sa už skvela vodná hladina s leknami na povrchu. Všade naokolo sa ozýval vtáčí spev a kŕkanie žiab. Bolo to pekné miesto.
Mary sa posadila pod strom ku brehu, aby na ňu príliš nepršalo a sledovala okolie. Poznala to tu veľmi dobre. Chodila sem na prechádzky alebo na piknik s príbuznými pomerne často. Vtom ju však niečo prekvapilo. Trochu ďalej po jej ľavej ruke si všimla niečo neobvyklé. Na druhej strane mierneho kopca boli učupené dva stany. Jeden veľmi nenápadný, zato ten druhý až príliš. V lesíku plnom zelenej farby priam svietil. Mary sa prekvapila a rozhodla sa zo zvedavosti pristúpiť bližšie. Možno je to jej spolužiak alebo niekto známy. Hoci si nebola istá, či by sa potešila, keby to bol niekto zo školy, zvedavosť ju premohla. V škole sa totiž veľa ľudí s ňou nebavilo. Mala totiž veľmi komplikovanú povahu a bola veľmi výbušná.
Pristúpila bližšie k vode a opatrne prechádzala po blatistej pôde okolo brehu. Topánky sa jej zabárali do mäkkej, vodou podmytej pôdy. Asi za päť minút už sa pred ňou týčil strmý svah. Vystúpila naň a ukryla sa za strom. Zvedavo sledovala stany, ale nič sa nedialo. Pristúpila ešte bližšie a ukryla sa neďaleko do krovia. Zo stanov sa ozývali slabé hlasy. Mary sa započúvala, poriadne napla uši a snažila sa zachytiť aspoň jedno slovo.
„...stretnutie asi s rodinou, obchodné cesty tvojich blízkych a tiež je tu aj príroda...“ ozval sa tajomný hlas zo stanu.
Znie to ako veštenie, pomyslela si Mary.
Vtom ju však niečo vyrušilo. Za jej chrbtom sa ozvalo akési šuchotanie. Otočila sa, aby zistila, čo to je. Chvíľu len trochu vyplašene pozerala do prázdna. Vtom sa dačo dotklo jej nohy a ona vyskočila. To niečo ju okamžite pustilo a ona s buchnutím dopadla do krovia. Akoby to nestačilo, ešte aj skríkla... Inštinktívne sa chytila za ústa ale vedela, že už jej to nepomôže. Noha sa jej zachytila o akýsi konár. Zo stanu sa ozvali prekvapené hlasy a vzápätí sa stan otvoril. Vyšiel z neho chlapec a za ním dve dievčatá. Mary sa nechcela veľmi ukazovať cudzím ľuďom, a keď zbadala, že jedno z tých dievčat je Jennifer, ktorú poznala zo školy, definitívne sa rozhodla, že ju nikto nesmie zazrieť. Vôbec to dievča nemala rada. Bola to jej spolužiačka. Zopár krát sa poriadne pohádali a odvtedy spolu neprehovorili.
Mary sa nechcela veľmi hýbať, lebo sa bála, že by ju to mohlo prezradiť, ale naopak vedela, že keď si neukryje nohu, môžu ju nájsť. Tak teda urobila kompromis a veľmi pomaly začala nohu prisúvať k telu. Tri deti na lúke zatiaľ prekvapene hľadali, čo mohlo spôsobiť ten šuchot.
Betty si zavrela oči a začala sa otáčať. Tom a Jennifer ju prekvapene sledovali. Dievča sa asi trikrát otočilo okolo svojej osi a nakoniec sa zastavilo tvárou otočenou priamo k Mary.
„Týmto smerom!“ vyhlásila a vykročila vpred.
Obaja kamaráti ju nasledovali, hoci Jennifer pochybovačne krútila hlavou. Boli od Mary vzdialení asi 10 metrov a tá keď to zbadala, vykašľala sa na opatrnosť a prudko vtiahla vytŕčajúcu nohu do krovia. Samozrejme to dosť hlasno zašuchotalo. Keď však už mala nohu takmer ukrytú, pocítila tlak, akoby sa jej o niečo zachytila. Nebol to konár. Skôr sa to podobalo na železnú tyč. Deti sa už blížili k miestu, kde sa ukrývala a ona nevedela, čo robiť, pretože s nohou nemohla takmer vôbec hýbať. Vystrela ruku, aby si ňou oslobodila nohu od prekážky, a keď sa chytila železnej tyče, snažila sa ju vytiahnuť zo zeme. To spôsobilo, že páka sa trochu povytiahla. Ozval sa škrípavý zvuk niekde spod zeme. Mary mala pocit, akoby sa pod ňou začala hýbať pôda a celý svet sa otáčal. Škrípavý zvuk sa stupňoval, až napokon vyvrcholil do silného tresknutia. Mary pritom stále podvedome ťahala železnú tyč ukrytú medzi krovím. Nohu mala konečne oslobodenú. Odrazu sa pevná zem na ktorej ležala akoby úplne vyparila. Cítila, že padá do neznáma. Vôbec však nepocítila pád. Dokonca sa ani neudrela. Iba sa pristihla, ako leží na niečom mäkkom a má zavreté oči. Prekvapene ich otvorila.
„Čo to bolo?“ opýtal sa vyľakane Tom.
Jennifer sa spýtavo pozrela na Betty. Netušila prečo, ale mala pocit, že ona by mohla vedieť odpoveď. Tá však len zdvihla plecia a prevrátila oči.
„Akoby sa niečo otváralo. Alebo zatváralo?“ uvažoval Tom.
„A išlo to odtiaľ,“ ukázala Jennifer na krovie pred nimi. Nič tam však nebolo. Iba malá veverička vyplašene poskakovala hore-dolu.
„A záhada je rozlúštená!“ vydýchla Jennifer a s úsmevom ju sledovala, ako vybehla hore na strom.“
„Áno, už si na to prišla!“ ironicky poznamenal Tom. „Zabudol som, že miestne veveričky tu len tak poskakujú, vydávajú hlasné škrípavé zvuky a silno trieskajú. Alebo ten škripot spôsobilo to, že veverička nemá poriadne namastené dvere do brlôžka a preto jej tak vŕzgajú?“
„ A máš nejaké logické vysvetlenie?“ pozrela naňho Jennifer.
Ten však iba pokrútil hlavou a ešte raz sa pustil do dôkladného skúmania okolia. Ani po piatich minútach však nič nenašli. Betty bola akási tichá a tvárila sa zamyslene. Keď sa jej Tom a Jennifer opýtali, čo sa deje, iba zamrmlala niečo o tom, že je unavená.
A tak sa všetci traja pobrali spať. Zaželali jej dobrú noc a ona sa pobrala do svojho stanu. Chvíľu bolo ticho a vtom sa ozval podivný tajomný hlas z vedľajšieho stanu. Bola to Betty. Akoby sa modlila. Obaja jej spoločníci sa v druhom stane dobre zabávali. Keď Betty stíchla, Jennifer sa jej opatrne opýtala: „Čo to bolo?“
„Nič, iba zariekadlo: somnium turpis excedo ab ego.“ znela odpoveď, „to aby som nemala zlé sny.“
A tak sa teda aj Jennifer s Tomom pokúsili správne vysloviť „zariekadlo“ a potom sa už všetci ponorili do hlbokého spánku plného výlučne pekných, sladkých snov.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
pawlo
25. 7.júla 2008 15:59
Nečítal som prvé časti - ale ihneď ma to zaujalo - takže idem prečítať predchádzajúce časti
Napíš svoj komentár