Ani človek nevie, netuší že niekto sa ťa snaži zmanipulovať.Ty mu len slepo veríš a dúfaš v neho. žeby sa skrývala vo mňe ešte jedna osoba, ktorá by ma v niečo nahovárala? O tom pochybujem, pretože to sú len keci. Človek je človek a dušu má len jednu . Nik iný v ňom neprebýva a ak áno, to si len MY vytvárame v hlave. Vždy som sa rozhodovala sama, ale musím uznať občas som bola fest ovplyvniteľná. Ak mi niekto niečo prikázal, kašlala som na to, pokiaľ sa mi jeho " plán " páčil splnila som všetko, čo mi bolo povedané.
Ked som bola s ňou, bolo mi fajn. Spoločne sme sa doplňali, preberali všetky možné i nemožné veci. Nenapadlo mi však, že sa mi práve ona môže nenápadne dostať pod kožu.Vravela som jej že " únik z reality " nič nevyrieši. Točila som stále o tom isto, dohovárala jej, zbytočne.
V jeden deň som mala očividne plnú hlavu hlupých myšlienok , pravdupovediac aj alkohol v tom hral svoju rolu, i ked v malom množstve ale bol tam a snažil sa ma presvedčiť nech sa na všetko vykašlem . STALO SA !
S Ninou som už sedela v kamione ktorý sme stopli, a prechádzali sme cez hranice. SMER - Česká republika JES ! Najiskôr veľký spoločný výkrik a objatie. Nasledovala obhliadka mesta, v ktorom sme sa ocitli. Musím uznať, voľnosť som cítila neskutočnú ale od tej noci som sa začala modliť. Prvá noc, čo vám poviem. Tma, chlad, nejaká opustená budova. Tešila som sa na ráno, kedy už konečne zasvieti slniečko a preberie ma.Akože flákať sa po čechách celých 7 dní , robiť si čo ccheš , kde chceš, kedy chceš - 100 bodov, ale myšlienky v hlave, ktor ma napadali ked som zaspávala niekde pod Dubom na lúke, neboli najkrajšie. Rodina, kamoši, škola....a a všetci sa mi premietali večer v mojej SPROSTEJ HLAVIčKE, ktorú ani len nenapadlo sa ozvať. SMS-ky chodili stále, ludia ktorích sme spoznali len povedali jedno " aaspoň ozvať ste sa môhli domov " . Hlupane hlúpe, ani za svet isť domov, a nie to ešte sa ozvať. Ale po cca 3 dňoch, mi začalo pekne tlačiť na hlavu, s Ninou sme peši prešli aj 3 dediny bez jedného slova. Nesmiala som sa, nálada mi upadala zo dňa na deň. Začali sme sa hádať, ale bez nej som sa bála isť domov. No Ninu stále nepresalo baviť Česko. Pomyslela som si na moje čučoriedky vysmiate z partie. Oni majú ciele, oni niečo pre ich uskutočnenie aj robia a JA ?
S umelým úsmevom žobrem od ľudí peniaze na skurvené pečivo, niekde po uliciach v čechách.
Kde sú moje sny ? Moje záľuby ?
Moja brigáda, ktorú som tak dlho zháňala a konečne som ju mala?
Moja rodina, priatelia? Kde je to všetko čo som mala v živote?
áno, odpoved bola fuč, aspoň v tej chvili. Hanbila som sa, ponížila som sa. Pretože ak útek tak poriadny. My sme stopli kamion, mali sme veľké hovno v peňaženke a bohyňa Rabčanová ani občiansky pri sebe nemala. I ked červené conversky a červená kockovaná košeľa, v ktorej som 7 dni fungovala sa na mne vynímala ako uliata. HA, AKA IRONIA !
Vyzerala som strašne, ale pleť mám teraz do chrumkava opálenu a bez jednej vyrážky ( aspoň niečo hah ). Bez " mejakpu" je život krásny áááách .
Priznám sa . Raz mi bolo neskutočne krásne, inokedy som plakala.
Ale konečne prišiel ten deň, moje nervy praskli.
Ked som sa dostala na net a prečitala si tie spravy od rodiny, kamošov v knižnici som sa rozplakala a jedine čo som chcela, bol domov.
Jebať na celé Česko , ľudia, my sme nemali kde spať, kde bývať, nemali sme s Ninou robotu.
Stopovali sme domov, chceli sme sa sami prihlásiť na políciu v Dolnom Kubíne, lenže Rabčanka ukecaná povedala jednemu chlapikovi, ktororého sme stopli úplne všetko.Až po 15 minútach môjho kecania, sa nám priznal že je právnik a otočil auto smerom na policajnu stanicu v Českom Tešíne. Uľavilo sa mi.Mala som na saláme vtedy celú Ninu aj to, že ona nechcela ísť domov. Napadol ma hned moj šatník plný čistého a farebného oblečenia, moje košieľky, moje tramky, moje oblečenie JééééS ! ( Neviem perčo práve oblečenie)
Polícii sme vykecali všetko.Ninu môhli hned pustit domov, lebo mala 18, lenže mňa nie. Rozumiete, stále som 17 ročná pipka.
Nina však musela počkať, na svôjho rytiera kým po ňu príde, ja zase na rodičov , toho som sa obávala najviac.
Dalej už písať NECHCEM.Nasledovalo poučovanie, plač, vyšetrenia u doktorov, odber krvi, či náhodou som si nepichala dáke hovadiny HA HA a iné patálie.
SKRáTKA SOM PREžILA DALšI " METAL " V MOJOM žIVOTE !!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
motovidlo323
17. 1.januára 2020 19:57
Máš cool nick a očividne aj cool život.
Napíš svoj komentár