Doma ju zbil. Surovo ju zmlátil a nútil ju, aby s ním spala. Predtým, keď sa to stalo prvý krát plakala. Plakala celé dva mesiace. Sedela pri okne a sledovala deti na ihrisku. Podišiel k nej a znova to spravil. Znova a znova sa na nej ukájal. Dychčal jej do ucha, hovoril jej krásne slová. Ale nej bolo z toho na vracanie. Vedela, že ju neskôr zmláti a znova to spraví. Zničí jej detstvo. Pošpiní ju, odhodí a zneužije. Teraz už však neplakala. Zavrela oči a pretrpela to.
Raz u nich zazvonil zvonček. Bol to on. Chlapec z lavičky. Pýtal sa jej či s ním nepôjde von. Ona však nemohla. Zavrela dvere, aby ju nepočul otec a povedala mu, že nemôže.
Pobozkal ju. Zrazu sa otvorili dvere a už ju otec kmásal za ruku. Vyhrážal sa jej princovi.
Večer, keď ležala na posteli nahá, k nej prišiel cez okno Princ. Bola zbabelá a tak ho poslala preč. Povedala mu, že jej miesto je pri otcovi. Vymyslela si, že je chorí, že nevie čo robí. Často sa tomu snažila sama uveriť. On tomu však neveril. Zobral si ju na chrbát a vyniesol von oknom. Utekal s ňou do svojho domu. Utešoval ju keď plakala.
Otec ju však našiel. Zbil neho aj ňu. Obvinil ho z únosu a zobral ju k nemu. Zmlátil ju surovejšie ako kedykoľvek pred tým. Už ju neznásilnil. Alebo si možno len nato nepamätá. To obdobie si pamätá ako obrovskú čierňavu.
Pri živote ju držala len myšlienka na jedného chlapca… na chlapca, ktorého milovala. Len spomienky naňho jej bránili zomrieť.
Dlho predlho trpela pri otcovi. Často sa tváril ako najlepší otec. Chodil domov s taškami s dobrotami. Pozerali spolu televíziu, uložil ju spať a dal jej bozk na čelo. Možno to občas ľutoval. Možno aj on mal chuť zabiť sa pri pohľade na ňu, tak ako ona mala tú chuť pri pohľade naňho.
Občas chcela aby zomrel. Aby ho po ceste z práce zrazilo auto. Aby mal srdcovú príhodu, keď ju znásilňoval. Chcela to. Túžila po tom. Chcela odísť. Ale tie chvíle keď bol normálny otec jej v tom bránili.
Keď vyrástla, nikdy viac nevidela chlapca z lavičky. Asi si povedal, že nestojí za tú bitku. Alebo to bol ďalší nechutný hajzel.
A teraz tu stojí, nad jeho hrobom, spieva jeho obľúbenú pesničku a chce ešte jeden, jeden prostý deň s ním...
Vymyslené...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
klaudiafalcon
25. 9.sept. 2010 16:19
to zomrel ten chlapec alebo otec?
3
smutné , teraz sa cítim podobne jak to dievča, akurát, že mňa nikto nebije .... milujem takéto príbehy...
Napíš svoj komentár