znova tie isté slová a znova a znova ich uzatváram do škatuľky "nehovorím", denne počúvam o svojej plachosti, denne si hovorím, že prestanem, dávať si servítky a klamať, že ružová je čierna, a že vlastne len tá je dobrá, že vy ste dobrí, že nerobím chyby, že všetci sme neomylný, chladne ti poviem, že dnes vyzeráš dobre a ako ťa milujem, pritom chcem kričať do sveta, nech ma necháš, že ma nechápeš, že nehľadáš niečo viac za mojimi hysterickými chvíľami, že si myslíš, že keď ti zložím telefón, tak len prechádzam tunelom, a možno ním aj prechádzam, takým tmavým a chcem aby si vystúpil z môjho vozňa, lebo sa možno rozžiari a možno len zase klamem teba a aj seba, lebo takéto veci sa dejú len v telenovelách, nie v takých v akých som ja, lebo ja a ty, lebo ja asi nemám šťastie na vzťahy, a aj keď sa ti snažím povedať aspoň čiastočnú pravdu, zase zo mňa vypadne len chabé "máš pravdu miláčik, milujem ťa" a asi sa za to odstrelím, ale vtedy mi je dobre, keď mi hladíš vlasy a nechceš prestať, vtedy keď po tebe kričím, mi je najlepšie, keď vidím v tvojich očiach také to porozumenie aj keď to pochopíš vždy inak.
Možno len nie si ten pravý a ja tá pravá, možno dvaja ľavý majú spolu ostať, lebo sa nehodia k nikomu a nikdy nikdy nikdy nezažijú to čo denne čítajú v každom braku, tú lásku, často omieľanú, nekonečnú a zdrvujúcu, a vlastne my sme ju mali prvý mesiac, kým...
čau
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
alroune
26. 7.júla 2012 22:52
smutne, ale nesmierne to chapem az mi to strach nahana
Napíš svoj komentár