Potom, čo sa aj jej otec ozval a poslal ju do čerta, spôsobom, aký si naozaj nezaslúžila.
Od tej chvíle ho prestala mať rada. Vtedy ho začala nenávidieť. Každou minútou svojej existencie si priala, aby umrel. Aby on nikdy nebol. A že s tým sa ohrozí aj jej vlastná existencia? To jej bolo naozaj jedno. Na to nemyslela, ani by jej to nevadilo.
Chcela vypadnúť. Chcela sa odsťahovať, keďže vedela, že smrť je tým najľahším útekom. Už bola nedočkavá, keď sa jej začal štvrtý rok na gympli. Týždeň pred stužkovou vedela, že sa toho všetkého už konečne dožije. Deň pred maturitami, už videla svetlo na konci tunela. V deň, keď jej prišlo oznámenie o prijatí mala prvý raz po rokoch úsmev na perách. Vedela, že jeden z jej najväčších snov sa onedlho splní.
Otca v toto obdobie ani nevídavala. Možno raz – dva krát za týždeň. No nebola to jej chyba. A možno ani otcova. Nevedela, netušila koho by to mohla byť.
Pýtate sa, že čo s mamou? Nič. Tá tiež len bola, viete, aby sa nepovedalo. Aj to len preto, aby ju nikto nemohol nazvať sirotou.
Hm. Rada by som vám vysvetlila, čo všetko cítila. Aké pocity sa v nej miešali, ale jednoducho by ste to nepochopili. Toto všetko je potrebné prežiť, toto sa nedá predstaviť. Je to nemožné.
Viete, súcítim s ňou, naozaj. Viem čo cítila. Teda, z časti. Tiež mám takého otca, bohužiaľ. Tiež ho mám.
A každý večer plačem, aby som ráno mohla vstať s lepšou dušou. Aby som cítila aspoň trochu oslobodenia. No, nejako sa mi to nedarí. Vôbec sa mi nedarí...
ŽIVOT JE SVIŇA, TAK HO NAKŔMME!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár