Za to tá druhá, kde sme nešli doľava ale doprava sa podarila. Chalani sa odpojili po asi tridsiatich metroch ale ja som ešte pokračoval a oplatilo sa mi to. Zvýšil som počet nájdených ježkových mušlí na tri. Všetky zelené. Chcel som ísť ešte raz, no už sme odchádzali do apartmánu. Bolo asi šesť hodín. Cesta do apartmánu trvala nejakých päť minút normálnym a desať minút pomalým tempom. Keby sme nemali veci, dáme to aj za dve alebo tri. Na apartmáne sme sa osprchovali, umyli a oddychovali. Ivo hral PSP a ja som si čítal knihu Záhada strateného pokladu.
Klop, klop, klop. Zobudil som sa z polospánku a pozrel smerom k dverám. Stál tam Filip a pýtal sa mojich rodičov, či sa môže s nami hrať. Povolil a tak sme sa začali hrať s Beyblademi. To sú také malé kovové kotúče, ktoré sa rotáčajú špeciálnymi roztáčatkami, dajú sa kombinovať, nálepky naliepať a podobné. Ivo ich zbieral a mal už slušnú zbierku. Potom, keď rodičia chceli spať, respektíve oddychovať a nechceli byť rušení, nás poslali von. Na naše neštastie apartmán nemal nejakú plochu na hranie. Bol vtesnaný do akoby radovej zástavby domov, ibaže každý dom alebo apartmán bol úpne odlišný. Takže žiadny bazén, bar alebo plocha na hranie. Iba apartmány. Po chvíli prieskumu, sme vzadu navrchu našli krb s veľkými stolmi a stoličkami. Tam sme si doniesli karty a hrali farára až kým nás to neprestalo baviť.
Baviť nás to prestalo asi po hodine hry, lepšie povedané, Filip začal vymýšlať a rozhadzovať karty všade dookola. Ak si myslíte, že ma to prekvapilo, mýlite sa. Čakal som to. Práve naopak, prekvapilo by ma, keby to neurobil. Potom schytil prázdnu fľašu od pomarančového sirupu a hodil ju do susedného apartmánového domu. Bol ako šialenec, ktorý práve utiekol z blázinca, ibaže sa celý čas smial. Keď ho potom náš tatino vyspovedúval, na otázku, prečo to urobil odpovedal :
„To ma iba tak napadlo“, povedal akoby ho to malo ospravedlniť. Samozrejme, tatino nebol s touto odpoveďou spokojný a poslal ho dolu za rodičmi aby im povedal, čo sa stalo, čo urobil. Jasné, že ani oni ho za to nepochválili a dohovorili mu.
O ôsmej sme už všetci boli zalezení v posteliach a zaspávali. Boli sme pekelne unavení z namáhavej cesty. Hlavne tatino. Dvanásť hodín šoférovať iba s malými prestávkami, to je hodné ocenenia. Aj ja som bol unavený. Po chvíli som zaspal.
Ráno som sa zobudil asi o siedmej alebo ôsmej hodine výborne vyspatý. Všetci okrem Iva boli hore.
„Dobré ráno“, povedal som hneď ako som sa posadil na posteľ. To už sa zobudil aj Ivo.
„Dobré“, odvetil mi tato. Ivo sa iba obzeral po miestnosti akoby niečo hľadal. Onedlho sa začali pripravovať raňajky. My sme medzi tým zbehli do pekárne na chieb a iné pečivo. Ako som zistil, okrem burekov a chlebov tam všetko bolo sladké. Šišky, koláče, sladké praclíky a iné prkoviny. Veľmi obľúbené tam bolo jeno dlhé pečivo. Bol to taký rožok. Ibaže asi štyrikrát dlhší a dva krát užší ako ten čo poznáme u nás. Navrchu bol poliaty nejakou sladkou polevou bielej farby. Pán pred nami ich kúpil asi pätnásť. My sme kúpili dve, dva croisanty, chlieb a šišky. Spokojní sme sa vrátili do apartmánu. Začali sme ochutnávať miestne pečivo. Bolo vynikajúce. Nakoniec šišky nás nejako extra neočarili, veď ich máme aj u nás doma. Od dnešného dňa som sa začal tešiť na nasledujúcich dvanásť raňajok v Chorvátsku, ktoré nás ešte čakali. Mňam. Potom sme išli všetci spoločne na pláž, tam sme lovili, potápali sa, chodili na zmrzku, čítali knihy a rozprávali sa.
Poobede sme sa vrátili o čosi skôr ako v prvý deň. Keď sme všetci boli najedení z fazuľovej polievky a špagiet, osprchovaní a oblečení, vyrazili sme do mesta. Konkrétne do dolnej časti Drveniku. Drvenik bola vlastne dedina, dlhá si tri kilometre, ktorá mala jednu hlavnú a asi päť vedlajších ulíc. A to všetky boli v trhovej časti, kam sme práve mierili. Prešli sme okolo pekárne, ktorú sme si pamätali od rána a vstúpili do časti trhov. Predávali všelijaké ovocie, zeleninu ale hlavne tu boli stánky s potápačskými vecami, sieťkami, udicami a suvenírmi. Uznali sme za vhodné, že nakupovať budeme neskôr. Teraz sme sa išli pozrieť na výbežok, neďaleko Drveniku, asi päťsto metrov. Viedla naň pekne vybetónovaná cestička, široká asi jeden a pol metra, ktorá išla rovnobežne s pobrežím a tak sme mohli vidieť krásne panorámy mesta a prírody. Ešte nebola celkom tma takže sme videli pomerne dobre a ďaleko. Kým sme prišli až nakoniec, zabralo nám to asi tridsať minút. Ale stálo to za to. Odložili sme kolobežky nabok a zišli až k moru. Bolo teplé. Asi dvadsať osem. Výhľad bol nádherný. Dovideli sme na Chorvátske ostrovy ako Hvar a Korčula. Chvíľu sme tam tak nemo postávali, potom sme po sebe začali hádzať šišky. Keďže už dospelí pochopili, že nás to tu nebaví, pobrali sme sa naspäť. Trošku sme boli pred nimi a náskok sa stále zväčšoval až sme napakon za dvadsať minút prišli na kraj mesta. Zobral som palicu a začal načahovať do plytkého mora v prístave. Zrazu som zbadal pri ruke kraba, palicu som pustil do vody a skoro som za ňou spadol aj ja. Neznášam krabov.
„Poďme chalani, ideme“, zavelila Filipová mama Silvia Sýkorová. Postavil som sa a odišli sme. Mušľa, ktorú som chcel tak veľmi vyloviť tam ležala osamelá na dne.
O pol hodinu sme sedeli v reštaurácii na terase a objednávali si smažené kalamáre a hranolky. Kým nám to doniesli, išli sme na pláž hádzať žabky. Kameňov na ne tu bolo veľké množstvo, no skoro všetky boli malé. Hodili sme a moja došla najďalej. Odrazila sa štyri krát. Potom sme sa išli kolobežkovať s Ivom do pešej zóny. Neskôr som moju kolobeŽku požičal Filipovi a ten skoro zrazil čašníka, ktorý nám niesol večeru na obrovskom podnose. Rýchlo sme sa poponáhľali za stôl lebo sme boli pekelne hladní. Teda aspoň ja a Ivo. Naložili sme si na malé tanieriky, ktoré nám doniesol. Mamina mi dala ochutnať smaženého kalamára a bol výborný. Dal som si ich ešte deväť koliečok. Boli také mäkké a chrumkavé, že sme ich s Ivom pojedli toľko, že sme nevládali dojesť všetky hranolky. Filip si naložil plný tanier a po minúte keď zjedol asi tri hranolky sa išiel sťažovať, že už nechce, a že veľa zjedol. Vypýtali sme si kľúče od apartmánu a odišli trochu skôr.
V apartmáne sme si s Ivom zahrali karty a zahrali na PSPčku futbal. Keď sa vrátili rodičia išiel som si dolu s Katkou zahrať Monopoly. Neskôr sa k nám pripojili dve ďalšie osoby, ktoré som dovtedy nepoznal. Sedemnásť ročný Adrián a jedenásť ročný, po rusky hovoriaci Váňa, čiže Ivan. Prvú partiu som vyhral, keď som nechal zbankrotovať všetkých súperov a druhú sa nám nechcelo dohrať a len sme sa rozprávali. Potom sme sledovali Andrejku ako hrá na svojom počítači adventúru, ktorej cieľom bolo nakŕmiť rodinku a dobre sme sa bavili na tom, keď sa mala starať o osemčlennú rodinku avatarov a všetci jej zomreli.
Všetky ostatné dni boli takmer rovnaké. Ráno vstávať o ôsmej, na pláži do štvrtej, potom šlofík a poobedná zábava. Iné to bolo iba v dvoch dňoch. V stredu sme si išli pozrieť hornú časť Drvenika, ktorej súčasťou bola aj naša pláž a náš apartmán. Tuto prevládali obytné domy, reštaurácie a obchod. Nie také ako dolu ale seriózne obchody, budovy. Tu sme sa zdržali podstatne kratšie, nakúpili v supermarkete nejaké nápoje a pobrali sa domov. Cestou naspäť sme sa vďaka kopcu mohli spustiť a priviesť takmer až na apartmán.
Šiesty deň bol totálne odlišný od ostatných šiestich. V Štvrtok sme sa vybrali na výlet, na neďaleký ostrov Hvar. Vybrali sme si ho aj kvôli tomu, že tam jazdí trajekt a je veľmi lacný. Ráno sme sa zobidili asi o ôsmej, čo by nebolo vôbec zlé, keby nám trajekt nešiel o pol deviatej. Rýchlo sme sa obliekli, nachystali veci na ostrov, obuli sa napili a odišli z apartmánu. Potom sme ešte počkali na ostatných a vyrazili sme. Cesta k trajektu trvala necelých desať možno päť minút. Dozvedel som sa na nej dve veci.
„Mali by sme si pohnúť aby sme to stihli“ začal som.
„Neboj sa, tatinovia ráno o šiestej zaparkovali autá do rady na trajekt“, upokojila ma mama.
„Tak to je super. Načo teda ten zhon ?“.
„Je pol deviatej“ povedala nakoniec. Už som pochopil. Keď sme prišli, autá už nakladali na trajekt. Kým sme si my kúpili lístky a posadali, pred nami bolo asi päť metrov priestoru. Našťastie nenašiel sa žiadny špekulant, ktorý by nás predbehol a zaradil sa do tej medzery. Onedlho sme už parkovali na trajekte, kde sa zmestilo asi pädesiat áut do štyroch pruhov. Trajekt bol do posledného miesta zaplnený. My sme vyšli na hornú palubu a odtiaľ nasledujúcu pol hodinku pozorovali more a dúfali sme, že uvidíme aj nejaké ryby, poprípade delfínov. Nestalo sa tak. Kým sme nastupovali do áut, zadná plošina sa pomaly posúvala dole a trajekt sa smeroval na miesto zakotvenia pri brehu. Tento trajekt mal padací mostík pre autá aj na jednej aj na druhej strane. Páčilo sa mi to. Aspoň sa trajekt nemusel otáčať a autá nemuseli cúvať. Hvar nás príliš neočaril, avšak boli sme iba na začiatku. Odparkovali sme naše tri autá na odpočívadlo, asi tri kilometre od miesta, kde nás trajekt vyložil a rozložili mapu. Po tatinovom telefonáte nám oznámil, že Erik na ostrove nie je. Erik bol jeho kamarát zo strednej školy, ktorý v tom čase bol na ostrove na dovolenke. Avšak práve dnes sa vybral na výlet inam, tak ako my. Odporúčil nám mestskú pláž v Jelse. Jelsa bola malé mestečko, ku ktorému sme sa dostali po hodine jazdy na zákrutách v miestnych pláňach. Nebolo tu takmer nič. Sem tam nejaká malá dedinka ale inak ako vyhoretý les. Veľmi ma toto miesto nezaujalo, práve naopak nepáčilo sa mi. Zastavili sme pred odbočkou smerom dolu k moru. Po krátkej prehliadke tato povedal, že sa sem nedá ísť autom a že peši tri kilometre s ťažkými taškami sa asi nikomu nechce ísť a tak sme išli do mesta, respektíve centra. Tam sme prišli asi po dvadsiatich minútach jazdy. Vysadli sme a šli sme sa spýtať do turistického centra, kde vysvitlo, že tatino sa mýlil a že to bola skutočne správna odbočka na hľadanú pláž, ktorú sme zavrhli. Nuž čo, keď sme už boli tu, aspoň sme kúpili suveníri v podobe futbalových náramkov pre bratrancov a nejaké drobnosti. Potom sme zašli na kávu, kde ma rodičia poslali strážiť deti na neďaleké, asi sto metrov vzdialené detské ihrisko. Tam sme pobudli pol hodinu, kým nás neprišli vyzdvihnúť. Cestou k autu mi mama dala do ruky fľašu s nejakou oranžovou tekutinou.
„Daj si. Potrebuješ tekutiny. A navyše, toto je miestny drink“, oznámila. Tak som ochutnal a mal som chuť to hneď vypľuť. Bolo to naozaj asi najodpornejšia vec akú som kedy pil, čo si pamätám. Hneď som jej to podal naspäť.
O necelú trištvrte hodinku sme si už rozkladali veci na betónovú pláž a ja som si bral šnorchel a išiel smerom k rebríku do mora. Asi do dialky dva metre od brehu boli slizké kameňe ale potom vytúžený piesok. Voda tu bola dlho plytká a to bola aj výhoda, keby som náhodou našiel mušľu. S Ivom sme robili po vodou svoje obľúbené piesočné búrky a potom sme cez ne prechádzali. Neskôr nám prišla zima a tak sme sa pripojili k ostatným na dekách a začali sa občerstvovať keksíkmi a zlepovanými koláčmi, ktoré sme mamine pomáhali robiť. Ja som sa išiel po občerstvení potápať, ale bohužiaľ, nič som medzi kameňmi nenašiel, žiadna mušľa, žiadny ježko. Iba kamene a riasy. Keď som vyšiel von, všetci už čakali iba na mňa a mohli sme vyraziť. Cesta bola trochu do kopca a po piatich minútach sme zbadali tú reštauráciu, ktorú zbadal aj tatino keď bol na obhliadke potenciálneho miesta na obed. Reštaurácia nevyzerala vôbec dobre. Stena bola celá hrdzavá, asi dvadsať lámp tiež a stoly sa kývali. Keď nám doniesli lístky, začali sme si vyberať a neskôr sme si objednali. Filip hranolky, Katka s Andrejkou Bologneske špagety a ja s Ivo čevapy s hranolkami. Čas sme si krátili rôznymi hrami. Filip nás tiež pobavil tým, že rozbil pohár. Keď to čašník upratal, pobral sa po jedlo. Keď som sa pozrel do svojho taniera čakal ma príjemný šok. Čakal som asi päť čevapov s tatarkou a pár hranolkami. Ja som dostal obrovský tanier, ktorý bol do tretiny zaplnený čevapmi, polku hranolkami a ostatné bola tatarka a nejaká omáčka, asi ajvar. Super, pomyslel som si a až vtedy som si uvedomil aký som hladný a s chuťou som sa do toho pustil. Po štvrťhodine po mojich čevapoch ani stopy, zato v Ivovom tanieri na zjedenie čakalo ešte päť. Ochotne som si dva dal a ostatné zjedli dospeláci. Po chutnom obede sme sa pobrali naspäť na pláž, kde sme sa po krátkom šlofíku znova vrhli do vody. Ja som sa išiel potápať asi sto metrov ad brehu a našiel pár, bohužial malých, ale pekných mušlí. Keď som vyšiel von, už bolo spratúvanie vecí v plnom prúde. Ostával iba môj šnorchel a pár osušiek. Obuli sme si kroksy, prezliekli sa a išli k autu. Boli dobré dve alebo tri hodiny poobede. Povedali sme si, že pôjdeme pozrieť ešte na jednu pláž, asi dvadsať kilometrov odtiaľto. Bohužial bolo to ďalej od naloďovacieho miesta na trajekt, takže smerom naspäť sme to mali za hodinu a pol. Cesta bola taká na akú sme si počas päťhodinového pobytu na ostrove zvykli. Samé zákruty a pláňe. Žiadna diaľnica.
Druhá pláž bola podstatne menšia. Mohla mať nanajvýš tridsať metrov, kým ja som celkovú dĺžku predchádzajúcej pláže odhadoval na asi kilometer. Bolo to tu dosť zaplnené, takže sme iba ťažko našli miesto pre viac ako desať ľudí. Bolo nás menej, pretože Zuzkin brat Juraj aj s manželkov včera odišli a tiež aj naši nórsky priatelia. Dovedna nás teda bolo dvanásť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár