Občas to tu na mňa ôsobí tak divne - sterilne, zaváňajúc stereotypom a nudnou všednosťou. Je to až depresívne, keď sa nad tým riadne zamyslím. Ale ja sa nezamýšlam. Cítim sa tu bezpečne, chránena pred všetkým tam vonku. Nikam neodídem. Tu som neohrozená ako chrobáčik zaliaty v jantáre.
Celé dni sa pozerám von, na váš svet. Nikdy sa mi nepáčil a nebolo mi jasné, prečo v ňom chcete zotrvávať. Keď sa to tak vezme, vy ludia sa mi tiež nepáčite. To aký ste ani to, že vôbec ste. To vážne nevidíte všetko to, čo som videla ja?
Videla som deti, ktoré miesto rodičov vychovávala ulica.
Ľudí, ktorí úmyselne ubližujú iným a aj takých, ktorým to robí radosť.
Nezmyselné vojny pre nezmyselné dôvody a ešte nezmyselnejšie snahy tomu zabrániť.
Vraždenie zvierat a rastlín pre estetické dôvody.
Ničenie prírody ako takej, vzduchu ktorý dýchate aj vody, ktorú pijete.
Videla som kvety ako vednú vo váze ale nikoho, kto by sa z nich tešil priamo na lúke, z ich krásy a vône, tak okúzlujúcej a upokojujúcej...
Autonehody, ale nikoho, kto by rád a všade chodieval pešo.
Kričiacich o pomoc ale nikoho, kto by im pomáhal.
Dav ignorantov...
Bála som sa tohoto vášho sveta, vás, vašich myšlienok... všetkého tam vonku za oknami...
- Ahoj víla. Vidíš? Vidíš tu krásu?
- Krásu? Akú krásu? Sú tam ludia, zlí ludia a nič pekné tam nie je. A keby aj bolo, oni to zničia... Nechcem to radšej vidiet, plakala by som za tým...
- Nerozumiem ti. Vo svete je predsa plno krásnych vecí. Ty ich nevidíš lebo nejdeš von sa na ne pozrieť. Len sedíš tu, vo svojej garzonečke a cez špinavé okná hľadíš na špinavý svet. Prosím, dovol mi ti ich umyť, špeciálnym prípravkom, aby si videla čo vidm ja, čo vidia oni... Ak sa ti to nebude páčiť a nepresvedčím ťa o kráse, zase zatiahni žalúzie a počkaj až sa zašpinia... Ja ti už dám pokoj...
Uvažovala som, no nakoniec, čo môžem stratiť? On je predsa vonu, moje okná sú pevné. Som v bezečí. Pozriem sa cez ne keď budú umyté, poviem, že je to hrozné a on mi dá pokoj... Jasne, to znie fajn, súhlasím...Som v bezpečí vlastného sveta.
Umýal dlho a dal si záležať na každom jednom pohybe. Z dialky som ho nedôverčivo pozorovala, zalezená na druhom konci bytu a aj keď v bezpečí, predsa vystrašená. Keď po roku skončil, prisúpila osm k oknu a žasla nad tým, čo vidím. Bolo okolo mňa plno nových budiv, nových ľudí. Zadívala som sa do najbližšieho okna najbližšieho bytu. Bol tam človiečik, zavretý vo svojej bedničke a opovrhujúci okolitým svetom a luďmi v ňom žijúcimi. No jeho izba pôsobila inak ako moja. Útulne a teplo. Kvety žiariace v kvetináčoch a ani stopy po kľúčoch od auta ani novinách, hlásajúcich koniec sveta alebo drastické zníženei zásob ropy, či fakt, že je to vlastne to isté.
Na nočnom stolíku úsev s ktorým umýval moje okná a vedla neho krabičku so zázračným prostriedkom a nápisom LÁSKA.
Usmiala som sa. Odvtedy mám pocit, že dvojgarzonky sú omnoho bezpečnejšie...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
galinka
20. 9.sept. 2007 22:14
Páčilo sa mi to... Najmä ten záver
8
áno moja krásne si to vystihla,ako nám láska môže priniesť novýy pohľad na svet..peknučké
Napíš svoj komentár