Bola to obyčajná víločka, zrovnateľná s ktoroukoľvek inou dušičkou hojdajúcou sa na spletiach snehových vločiek v prostred leta. Spievala spolu s lúčmi slnka o jesenných láskach sťaby z Válkovej básničky a s príchodom mesiaca zaspávala opantaná lahodnou chuťou jahodového pyré s kúskom detských snov.
Bola to romantická dušička... Bola...
No žiadna rozprávka netrvá väčšne. Nikto Vám to nepovie, kým žijete v ideálnej krajinke vlastnej fantázie... Až raz, dojde sudička menom láska a povie Vám, že svet je aj tam vonku, mimo vašej vákuovej bublinky, kde ste chránený pred okolím. Láska je tak krásna, že jej nedokážete odolať. Je lákavejšia ako višňové lízatko, dokonca aj ako tancujúci ananás. No zrazu Vám povie, že musí ísť. Že vo Vašej bubline je pre ňu málo vzduchu, že s Vami neprežije.
Stalo sa to aj našej víločke. Stretla sudičku, ktorá bola splnením jej sníčkov. Bola krásna, nežná, citlivá,... A zrazu bola preč. Víla nemohla zabudnúť na jej vôňu, dotyk a slová... tie slová zavážili... aj mimo bublinky je svet, ktorý je lásky plný. Nie je v ňom vákum, ale kyslík. Dostatok kyslíka aby láska prežila. A tak došiel čas na rozhodnutie. Víla uprednostnila sudičku pred bublinkou - vzala ihlicu, takú tú veľkú, ktorou babička každý večer pletie deťom sníčkové priania, ktoré sa nikdy nerozpletú... vzala ju a prepichla bublinku.
Kde bolo tam bolo, v krajine bez bubliniek, bez Šípkovej Ruženky a s omnoho viac než siedmymi trpazlíkmi, prežíval tieň jednej víločky.
Každý deň vstávala, otrávena prílišným slnkom, nasadzovala si slnečné okuliare, také podľa najnovšej módy, aby bola dostatočne cool. Celý deň sa presúša po byte, chodí bez predstavy o cieli, bez predtavy o štarte... Len kráča a hľadá sudičku. Odišla z bublinky, tak tu niekde byťpredsa musí...Raz ju určite nájde. Ale až zajtra. Teraz je už dosť hodín, otvárajú sa brány večerného života. Svojím pomalým ťahavým krokom žijúcej mŕtvoly sa dotacká do obľúbeného podniku všetkých bezduchých existencií. Ľudia bez tieňa a jeen tieň víly. Vojde, zacíti známy zápach...To nie je ako vôňa jahôd, slnečných lúčov ani snového prášku...Je to vôňa tohoto sveta. A ona v nej hľadá lásku... Predtým voňala inak, ale veď ľudia sa menia, tak aj láska sa snáď môže.
Sadla si do rohu,len ona a jej dve tequily a štvrté pivo... a zrazu si prisadli trpazlíci... boli milí, Snehulienka neklamala... vyzerajú inak, krajšie, ale tak ona nikdy nemala vkus. Každopádne, víla sa s nimi skvelo bavila, boli pozorní, pekní, milí, nežní, prítulní,... pivo za pivom, trpazlík za trpazlíkom, joint za jointom... víle bolo fajn, už nevnímala ten smrad okolo, nevadili jej prvé ranné lúče slnka, nevadilo jej, ... Žeby konečne našla lásku? Už si ju poriadne nepamätala, dávno o nej nesnívala...vôbec nesnívala..ale boli to podobné pocity, teplo a šteklenie v bruchu, nevymazateľný úsmev... miesto plnej postele ruží plná posteľ trpazlíkov, no o to to bolo krajšie...
Ráno vstala, nasadila si slnečné okuliare a šla sa vybliť... bolo jej zle z toho piva, trávy, tequilly a všetkého, čo sa k nej v ten večer dostalo... Naivne sa obzrela smerom k posteli, dúfajúc, že to nebol len sen, že sa jj to nezdalo a naozaj stretla lásku... no posteľ bola prázdna, nikde žiaden trpazlík, nikto, kto by jej chytil vlasy aby si ich neošablila.
Keď bola menšia, mala krajšie sny... keď bola malá, prebrala sa a sny sa nekončili... nemala brať tú ihlicu, nemala opúšťať svoj svet... no sudička jej napísala iný osud, plný hľadania snov, ktoré prepichla a nechala zaniknúť v temnotách existencie. Nevedela, ako je možné, že svet vonku je iný ako ten jej.. ako ju mohla láska takto oklamať. Mala tam na ňu čakať, no nečakala..skryla sa jej, ušla...
A tak, keď najbližšie dojdete do putiky plnej trpazlíkov bez tieňa, obzrite sa pozorne okolo... Možno v tej tme tmúcej objavíte zbytok tieňa malej víločky. Bude sa krčiť nad prázdnym pohárom od piva, celý večer obklopená trpazlíkmi a ráno smradom, čo po nich ostáva... Čaká, až jej raz niekto miesto alkoholu ponúkne srdce, miesto potešenia porozumenie...
Nikde nebolo, nikde nie je... tieň víločky sa rozplynul, ostala len kopa trpazlíkov, ktorý si užívajú s novým tieňom, nepostrehnúc, že tequilla zrazu akosi nejde na dračku...
Nikde nebolo a nikde nie je, babička, ktorá márne čaká, až sa jej vráti ihlica na sny, aby mohla zašiť dieru v bublinke a napustiť lásku do snov... No ihlica sa nevráti... ihlica ostala v pohári od martiny a čaká na ďalšie zneužitie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
skakalka
9. 3.marca 2007 21:18
maaaaam rada VIIILY velmi rada takze ropravka bola peckova
3
Bože... to je... nádherné...
Nemám k tomu viac čo povedať...
Takmer som pri tom zaplakala...
Nemám k tomu viac čo povedať...
Takmer som pri tom zaplakala...
4
...niektoré tiene sa plazia sa po rozpraskaných sivých stenách a po zaprášených chodníkoch a raz sa rozplynú v tichu samoty...
...a niektoré nájdu tieň, ktorý ich sprevádza až do skonania vekov, nevnímajúc pritom tok času, ani okoloidúcih umierajúcih...
...som rád že som Ťa spoznal, tieň víločky Ruměnky...
...a niektoré nájdu tieň, ktorý ich sprevádza až do skonania vekov, nevnímajúc pritom tok času, ani okoloidúcih umierajúcih...
...som rád že som Ťa spoznal, tieň víločky Ruměnky...
5
tieň víly a pán tieňov..vy ste ale dvojka.-)
krásny príbeh.tak krásne opisaný vlastný život. dojímave, moja
krásny príbeh.tak krásne opisaný vlastný život. dojímave, moja
Napíš svoj komentár