Zájdime si spolu do divadla...

Vážený páni, vážené dámy, prajem príjemný dobrý večer.
Dovoľujem si Vás privítať na dnešnom divadelnom predstavení pre jedného herca s názvom Život.
Možno ste sa, samozrejme márne snažili nájsť na letákoch žáner, obsadenie, režiséra,... Rád by som Vám objasnil, o čo vlastne v tejto fraške ide. No žial ani ja sám to netuším. Pán režisér a jeho nezameniteľný sarkazmus si potrpí na strápňovanie mojej osoby a tak tu teraz pred Vami stojím ako kretén a zase neviem čo mám robiť, čo mám povedať. Celý môj Život je trapas nad trapas. Začalo to celé už v jasliach, keď som očúral kamarátov nočník a on potom celý deň plakal. Jeho mama sa hádala s mojou a nikto neriešil, prečo som to vlastne urobil. Nikomu nevadilo, že môj nočník som stratil na pieskovisku. A potom asi v desiatich. Zamiloval som sa do svojej učitelky vlastivedy. Žial, vlastiveda mi nikdy velmi nešla. Vždy som inklinoval skôr k náuke o západnom Nemecku ako o Československu. Pokazil som si tým vzťah k svojej životnej láske. Spravil som v milostnom poblúznení tú chybu, že som jej spomenul, že sa chceme presťahovať s mamičkou na západ a prosil som ju aby sa k nám pridala. Detská naivita. Mamička odišla niekam preč s divným ujom od bezpečnosti a mňa nechala s babkou páchnucou po mačacej moči a dedkom, ktorý vypil viac vína než miestny farár. Súdružka učitelka, aj keď ja som veril, že to ona chcela aby som nikam necestoval a aby sme ostali navždy spolu, ma odvtedy na hodinách ignorovala a tak som ostal v tretej triede až do 16tich. Potom ma vyrazili, vraj som ukončil povinnú školskú dochádzku.
Ďalší velký problém v mojom živote nastal, keď som opustil moju babku. Bolo to velmi bolestné, ale jej mačky dráždili moju astmu a keď má tá zlú náladu, je to na nevydržanie. Stále mi dáva najavo, že by som mal zomrieť. Vtedy sa ma ujal náš pán režisér. Na jeho osobné pozvanie som sa zúčastňoval výstavy največších skvostov socialistického realizmu. Bol som oficiálne niečo ako neplatený nočný strážca. Neoficiálne som tam však nemal vela práce. Len som došiel, niekde sa schoval a vyspal sa. Cez deň som sa potom starával o čistotu ulíc – zbieral som odpadky, čo sa dalo som si nechal a čo nie som odniesol, akožto vzorný občan do zberného dvoru.
No a práve tam ma náš pán režisér oslovil osobne. Neuveriteľný pocit. Pripomenul mi môjho otca, ktorý ma opustil ešte kým som bol malé embryo. Rozprávavala mi to s oblubou mama. Úplne rovnako mu páchlo z úst, som o tom presvedčený. Každopádne, priviedol ma sem. A chcel, aby som Vám uviedol jeho predstavenie. Ale ja neviem o čom je. Tak som si povedal, že Vám radšej prezradím niečo o sebe, aby aspoň nebolo ticho kým to začne.

Juuu, no to sú mi veci. Mi práve šepkárka povedala, že už to začalo. Vraj niekedy vtedy, keď boli naši ešte spolu. Teda aspoň tá časť predstavenia, čo sa týka mňa. Tuším tomu vôbec nerozumiem. Absurdnú drámu som nikdy nebral, vyhodili ma už v tretej triede... Bol som hold delikvent.

Samovražda na pódiu. Krásna vec. Výkrik, slzy, panika... Rozhovory... ďalšie životy. Krásne, veselé, nešťastné, začínajúce, končiace.... Vela emócií...

Čo všetci jačíte, prosím vás? Keby ste radšej tomu úbožiakovi pomohli, než nad ním lamentovať. Ja mám už 87 rokov. Zažila som obe svetové vojny. Videla som smrti až až. A trápilo to niekedy niekoho? Nie. Ani len môjho manžela, ktorý mi hrdý z frontu písaval, kolko ludí kedy zabil. Závidel mi, že bývam v Terezíne. Vraj je skvelé byť na tak pre Život dôležitom mieste. Po vojne nám vraj bude lepšie.
On sa z vojny nikdy nevrátil. Ja sa jej bojím dodnes.
Bola som zdravotná sestra. Človek naučený pomáhať, ktorý mal za muža necitlivého vraha a žil tak blízko smrti, že jej zápach sa mu vryl až do špiku kosti. Mám desať vnúčat. Tri deti. Nikto z nich nerozumie tomu čo som prežila. Je to pochopiteľné. Ako dieťa, ešte počas prvej svetovej som tomu tiež nerozumela. Rodičia ma od toho držali bokom. Vraj aby som mala pekné detstvo, aspoň podla možností. Nepripravila som sa na to, čo nastalo.
Teraz mám 87 rokov a v mojom vnútri sa odohráva tretia svetová. Niekdo pri mne umiera a ja, vyučená zdravotná sestra zase neviem pomôcť. Už som na to pristará. Nikdy som nikomu nedokázala pomôcť. Nie je to teda zbťočné? Celá moja príprava, roky štúdia a v konečnom štádiu život len pre seba a nie pre druhých...

Strach, zdesenie, ... Nikto si nevšíma mŕtvych, zraky sa upierajú na umierajúcich. Starý človek, umierajúca nádej...

Ja Vám rozumiem madam. Tiež študujem úplne zbytočne. Rodičia zo mňa chceli právničku. Ja som chcela byť cukrárkou. Už tretíkrát som v prvom ročníku. Nejde mi to, tie paragrafy si do hlavy nikdy nenecpem. Nebaví ma to a neviem to a a nechcem to robiť. Ale ak by som to neštudovala, rodičia by ma vyhodili z domu. Nemám kam ísť. Nikoho iného nemám. Nikdy som nechodila veľmi von a nemala velapriatelov. Vždy som sedela pri otcovi a mame a počúvala ako riešia rôzne prípravy a zvažujú ktorý zákon kedy na koho vytiahnuť. Bolo to divné. Nebavilo ma to ale bála som sa niečo povedať. Hnevali by sa. Jediný, kto mal pre mňa aspoň trošku pochopenia bola moja starká. Vždy keď sa ma naši chceli zbaviť a urobiť mi ďalšieho súrodenca, bola som u nej. Vypekali sme spolu koláče. Milovala som to aj napriek tomu, že sme stále robili iba jablkové pyté a višňovú bublaninu. Bavilo ma to... áno, velmi ma to bavilo. Vždy mi hovorievala – bogárkam, ja som nikdy nemohla mať vlastná cukrászda. Nikto by u mňa nenakupoval. Ale ty, ty pekne hovoriš slovensky Ty budeš mať velky vanilkova cukrászda. Áno, babičku som milovala. Dnes moje koláče vyhrávajú medzinárodné súťaže a ja nemám peniaze na vlastnú velkú cukráreň. Stále nie somprávnička, nezarábam dosť. Som sklamaním rodiny.

Pche. Všetci sa len sťažujete. Ste úbohí. To vo vašich životoch vážne nie je nič pekné? Keď už tu rozoberám, aj keď netuším prečo vlastne, životy niektorých z nás, nemôžeme aspoň hovoriť o tom peknom? Ja som tiež zažila vela zlého. Moja matka bola notorička a otec zneužíval mňa aj brata. V trinástich som ušla na ulicu. Zatkli ma za krádež v potravinách a ujala sa ma sociálka. Nebolo to vtedy ružové. Ale snažím sa na to už nemyslieť. Ujala sa ma opatrovnícka rodina. Mojich rodičov súdili, ani neviem ako to dopadlo. Nezaujíma am to. Brata im odobrali, žije teraz v Kanade s priateľom a je im fajn. Ja mám manžela a tri krásne deti. Jedno už chodí aj do školy a darí sa mu. Chodíme na výlety do prírody a cez leto k moru. Keďže mám záznam v registri trestov nemám extra dobrú prácu, ale snažím sa, rovnako ako aj manžel. Nežijeme si zle. Máme strechu nad hlvou, máme čo jesť. Máme priateľov. Nemyslím na svoju minulosť a som ďakujem z všetko čo mám.

Pohŕdanie. Závisť. Nie len ona, všetci. Nikto nemyslí na jej minulosť, všetci závidia čo má teraz. Kam to dotiahla z absolútneho dna... Zloba. Neznášnalivosť.

Aj ja mám dieťa. Má 14 meiacov. Ja 14 rokov. Znásilnil ma spolužiak. Bála som sa to niekomu povedať a tak som premeškala možnosť interupcie. Okrem toho rodiia sú pobožní, aj tak by mi to nedovolili. Ani pomôcť mi nechcú. Vraj som kurva a môžem si za to sama. Vydedili ma. Mala sm pred sebou krásnu budúcnosť. Rozmazlované a milované dieťa bohatých snobských rodičov. Mohla som zdediť ich peniaze, dom, letné sídlo, zimnú chatu aj súkromný svah. Teraz nemám nič okrem svojho nechceného dieťaťa. Dedí ďalší najbližší príbuzný – môj bratranec z tretieho kolena, otec môjho dieťaťa. Nestojí o nás. Má čo chcel a to mu stačí. A ja som rodinná kurva...

Vážení páni, vážené dámy. Prosím, už mlčte. Nemôže sa mi podariť všetko. Podarila sa mi príroda, ktorú VY ničíte. Podarili sa mi zvieratá, ktoré VY vraždíte. Podarilo sa mi ideálne prostredie na život, ktorý VY znepríjemňujete sebe aj iným. Vraždíte sa, zneužívate. Ste lahostajní, opovrhujete sebou, závidíte si aj nos medzi očami. Nenávidíte a odsudzujete význam lásky. Ste nevďační a absolútne nekritickí. Evidentne jediné, čo sa mi nepodarilo, ste práve VY.

Čo už, aj taký býva občas Život....

Opona sa zatiahla. Ľudia, až najedného odchádzajú k svojim životom... Príjemné predstavenie. Ale komédie sú príjemnejšie. Vôbec to nebolo vtipné... Malo to predsa byť vtipné. Alebo aspoň romantické či zo šťastným koncom. Najbližšie pôjdu do kina na nového Spielberga.

Nič nepochopili, nič to v nich nezanechalo... Prázdnota nášho života je v nás....

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu