Zlatá rybka

Podvedomie, to je silná vec. Komplikovaná. Ako nekonečne hlboká studňa do ktorej môžete stále vpúšťať a vpúšťať novú voda a nikdy sa nezaplní. Podzemné vody nikdy nevyschnú.
Vysí tam aj malé vedierko. Vznáša sa vo vzduchu, tak meter a pol pod okrajom studne. Akurát aby naň nikto nedosiahol a mohlo sa samovolne potopiť po nové spomienky. Samotné si vyberá ktoré tajné príbehy ľudskej mysle zatlačí ešte hlbšie a ktoré vytiahne na povrch.
Moje vedierko je zákerné. Je pojítkom medzi vedomým a podvedomým a snaží sa udržať dokonalé vyváženie. Kým mám zlú náladu, potopí sa pre pekné spomienky a nápady ktoré mi moje kamaráti pripomínajú aby ma potešili. Vtedy mám ten malý kýblik nádeje naozaj veľmi rada. Ale teraz mám sto chutí prestrihnúť to jeho imaginárne lano a nechať ho utopiť sa. Je mi krásne, naozaj skvelo. Vznášam sa ako malý anjelik na nadýchanom obláčiku, plávam nežnými objatiami a topím sa v bozkoch a úsmevoch. Prekáža jedine vedierko, ktoré pre zachovanie rovnováhy vyťahuje zlé spomienky... Aj tú jednu najhoršiu, ktorá mala navždy ostať skrytá. Stalo sa to,a le tým to malo skončiť. Už nikdy nikdy nikdy viac som o tom nemala počuť, znovu to v mysli prežívať.... Prosím, už nikdy....

Večer ako každý iný. Sedí doma, uvažuje nad krásnymi vecami vo svojom živote. Tvári sa, že vníma televízor, no v skutočnosti sa nevie sústrediť. Na čo aj, je šťastná tak ako je. Nič viac netreba.
Vyšla si na chvílku von, prevenčiť psov a prečitiť hlavu, zmazať plátno aby mohla malovať všetku tú krásu zas nanovo. No v tom sa stalo niečo čo nečakala. Ucítiloa zvláštnu vôňu. V skutočnosti tam nebola, to je jasné, nebolo by to možné. Jej hlava sa s ňou zase zahrávala. Necítila tú vôňu už sedem rokov. A nechýbala jej.

Bolo to nečakané a ona sa úplne zosypala...Začala sa nekontrolovateľňe triasť . Cítila to všade. Mala pocit, že tam niekde je, že sa na ňu pozerá. Počula jeho zrýchlený dych. „Prestaň.“ Zakričala nečakane...“Prosím, prestaň s tým. Netráp ma, toto nechcem....“ dodala, teraz už tichým a roztraseným hlasom. No nepomohlo to, bol tam stále. Všade vo vzduchu okolo nej, dýchala ho do pľúc, dostával sa jej pod kožu, do vlasov, jeho obraz mala v očiach.

Utekala sa skryť domov. Skryť sa sama pred sebou, pred vlastnou zlou spomienkou, pred podvedomým, pred iluzórnymi pachmi...

Prepáčte mi, prosím, všetci ktorým som dnes či predvčerom nejako ublížila či zmietla či čokolvek iné. Sama som bola zmetená. Bála som sa vlastného tieňa. Každý váš dotyk má pálil na tele ako žeravý uhol. Čokolvek čo ste mi povedali v mojích ušiach znelo ako krik plný výčitiek a osočovania. Všetko som si príliš pripúšťala, všetko sa ma dotýkalo, všetkého som sa bála. Desil ma pohľad môjho psa, kľudný dych spiacich starých rodičov, bzučanie otravnej muchy, moje vlastné kroky na linoleu. Stále ma to všetko desí. Je to akoby sa na mňa pozeral on, akoby som počula jeho dych, jeho kroky. Je ním všetko napáchnuté.

Chcela by som prefiltrovať svoju hlavu. Vymazať veci ako je táto. Vlastne, chcela by som vymazať túto konkrétnu. Mať tak pre dnešok chytenú zlatú rybku... Ale tú mi zo studne to vedierko nikdy nevytiahne...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu