Nemám rada depresie. Akosi vedia kedy prísť, zvolia si tie správne okamihy, keď nemám síl s nimi bojovať. Posadia sa mi na plecia, tlačia ma k zemi až kým mi nevyhŕknu slzy. Potichu sa zasmejú a nechajú ma samú s myšlienkami.
Sú zbabelé. Vyvolajú vo mne pocity a kľudne si zmiznú. To sa jednoducho nerobí. A ja potom lejem do seba jahodový džús. Snažím sa myslieť na jeho sladkú, lepkavú chuť. Zlepiť ňou svoje zdravé vedomie dokopy. Glg po glgu. Pomaly to ide.
Pán Ž si zo mňa včera jednoducho znova vystrelil. Toľko ľudí, ktorí pripomínajú tie spomienky, ktoré by som chcela zabudnúť. Ďakujem za skúsenosť. Nabudúce budem silnejšia.
Najbližšie si znova musí vymyslieť niečo nové.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár