Zovri voda, kávu potrebujem. Ticho otvoriť dvere balkóna. Ranná hmla sa mi lepila na tvár. Na najvyššom poschodí to tak býva. Iskra z kamienka, svetielko na konci cigarety. Áno, je tu ráno. Ráno je osviežujúce. Vlhký vzduch pretečie pľúcami akoby ich chcel očistiť. Aj mysľou. Ďalší deň v práci. Krik. Zhon. Ešte nie. Ešte dva glgy rýchlej, silnej kávy.
Ranná sprcha. Po tej vášni sa priam žiadala. Nádherné bdenia uprostred noci.
„Milujem ťa, srdiečko. Raňajky máš v chladničke.“ Odkaz na stôl, pohľad na kopu perín, tak povedome skrútených. A dieru v náručí. Ešte v nej bolo teplo. Ešte som z nej nechcela odísť. Už teraz som počula jeho hlas: „Znovu si mi utiekla.“
Vedel ako okrášliť môj stereotyp. Maľoval môj svet vtedy, keď som na to sama nemala síl.
„Farbičky na čiernu nestačia,“ hľadela som do tmy noci bez hviezd. „A tempery, dievčatko?“
Na stole bol hárok papiera, na ktorý som mu ráno napísala odkaz. Zvislou čiarou rozdelený na dve časti. Na jednej bola rýchla skica chladničky. Na druhej ženská postava mieriaca k maliarskemu plátnu. Pousmiala som sa. „V poriadku,“ povedala som Mu polohlasne na diaľku.
Ani nemrkol. Keby som ho nepoznala, myslela by som si, že ma nevidí, nevníma. Pohyboval štetcom po plátne jemne s tou svojou nehou. A usmieval sa. Sadla som si do rohu na vankúše a zapálila som si. Cez dym so sledovala ako prešľapuje bosý po tej pofŕkanej podlahe. „Potrebujem cítiť dotyk.“
Dal si záležať na tom aby nik neuvidel dielo nedokončené. Ani ja som nesmela. Bol to Jeho sen, ktorý sa stával skutočnosťou. A kým sa tak nestalo, nemal naň nikto právo. Len On sám.
Zatlačila som ohorok do kvetináča.
Cigaretový dym. Prebrala som sa. Musela som zaspať, maľoval dlho a intenzívne. „Aspoň mi v noci nezaspíš,“ smial sa mi. „Ahoj,“ zaškerila som sa naňho. „Smiem?“ vstala som a vykročila smerom k plátnu. Bola tam žena. S bordovými rozcuchanými vlasmi v červených čipkovaných nohavičkách, s mierne vypuklým bruškom. Hľadela na mňa, nevinne a predsa koketne. Neveľké prsia, nevýrazné boky, nedlhé nohy. „Musel som,“ povedal mi spoza chrbta a položil si bradu na moje plece. „Nevedel som prestať na teba myslieť.“
Prevrátila som očami. „A neprevracaj očami,“ zasmial sa. Vedel, ako nemám rada to klišé. Že si myslím, že som už na to veľká. Zostarla som. „Je to krásny obraz.“ „Nemal si náhodou maľovať krajinku s kaštieľom? Máš to odovzdať do piatku.“ Byť jeho sprostredkovateľkou objednávok bolo zložité. Aj trikrát som prekladala termíny. „Proste sa mi nedalo.“ To bola odpoveď zakaždým. Tak to teraz pretlmoč zákazníkovi. „Je mi ľúto ale neprišla múza.
„V sobotu je tá výstava. Máš vybraté obrazy?“ snažila som sa meniť tému. „Áno a toto bude hlavný,“ ukázal na moju podobizeň. Výstava niesla názov ŽENY. Maľoval ich v rôznych, nevšedných situáciách. Prechádzal sa len tak po meste, sledoval ich. Tak to trvalo mnohokrát aj päť dní. Zo dňa na deň mal potom hotových hneď niečo cez dvadsať skíc, z ktorých vybral desať, niekedy viac. A z tých sa potom stali diela. Matka utierajúca ústa svojmu dieťaťu. Zapýrené mladé dievča. Žena zapínajúca si sandálu. Čašníčka zazerajúca na postaršieho zákazníka. Nikdy nedával obrazom mená, názvy. To som robila len ja a len v mysli. Proste to boli diela.
„A nemusíš s tým súhlasiť. Pokojne ho tam dostanem ako čierneho pasažiera.“ Rozosmiala som sa. „Ani som neplánovala protirečiť.“
Uvarili sme si kávu. Ešte sa nám nechcelo odísť z ateliéru. Za tie dva roky som tam nazhromaždila pár zbytočností. Kanvicu, kávu, cukor, maličkú chladničku, rádio. Aj vankúše, na ktorých sme si práve hoveli. Spočiatku protestoval, potom sa s tým zmieril. A veselo ich využíval. Nikdy však nepovedal, že som urobila dobre. Nebolo to potrebné.
Vonku sa stmelo. „Ako sa má Hannah?“ Vždy si pamätal, čo som mu narozprávala. O kolegyniach, kamarátkach, susedovej dotieravej mačke. Neviem ako to robil. Pamätal si všetky maličkosti. „Už lepšie, ale asi pôjde na materskú predčasne.“ „A kto bude učiť? Majú náhradu?“ opýtal sa udivene. „Ja. Zmenia mi dočasne úväzok na plný.“
„Takže mi budeš utekať každé ráno,“ povedal so smutným úsmevom.
Pracovala som na polovičný úväzok a naplno som sa venovala dohadovaniu zákaziek a výstav. Nemali sme nijakú reklamu. Len sme vždy pár známych pozvali na party spojenú s výstavou a nejako sa to rozkríklo. Víno, jemná hudba, prítmie ateliéru. Nič honosné. Chodievalo stále viac ľudí, obmieňali sa, niektorí sa zastavili na hodinku, iní s nami zostali do rána. Ale nechceli sme to zmeniť. Bolo to také rodinné, akási komorná atmosféra, alebo ako to nazvať. Párkrát nám galérie ponúkli svoje priestory. Ale nechcel o tom ani počuť. „To by som nebol ja.“
Tak sme sa tisli v malej podkrovnej miestnosti, strešné okná boli dokorán a ja som celý čas tŕpla, či nezačne pršať. Ale nebo nám bolo naklonené. Aspoň vtedy.
„Toto je Hannah,“ chytila som Ho za ruku aby ma počúval. Ospravedlňujúco som sa usmiala na pána v klobúku, s ktorým už dlhšie viedli rozhovor o témach Rembrantovej tvorby. „Veľmi ma teší, Hannah. Ako sa dnes cítite?“ Moja galantnosť. „Ďakujem, dobre.“ Usmiala sa a spýtavo sa na mňa pozrela, či naozaj vidí to čo ostatní. Videla. Nedbalo prehodené vlasy, rozopnutú košeľu, rifle. Srdečný úsmev, láskavé oči. Tak Ho vnímali všetky ženy. A ja som mohla vidieť ešte o kúsok viac. „Srdiečko, idem sa na chvíľu pozhovárať s Ivanom, dobre?“ Pobozkal mi čelo a už Ho nebolo.
„Ukážeš mi to tu?“ vzala ma za rameno. „Rada,“ usmiala som sa na ňu.
„Nie si to ty?“ hľadela na obraz polonahej ženy. Začervenala som sa. „Takto som ťa nikdy nevidela. Nechcem povedať, tak nahú,“ zachichotala sa, „ale tak otvorenú.“ Hannah bola úprimná a preto som ju mala rada. Vlastne bola jediná, s kým som v zbore nemusela viesť formálne rozhovory zo slušnosti. Prišla do školy len rok predo mnou, takže si ešte pamätala, aké je to byť nová medzi tými zrastenými pani profesorkami. A tiež ju nemali rady, čo nám obom vyhovovalo. A teraz ma opúšťala.
Zostali sme v ateliéri sami. Zhasli sme svetlá. Mesiac presvital cez strešné otvory. Boli sme unavení a spokojní. Zriaďovateľ mestskej galérie, Pán Reštaurátor Obrazov, Pani Spisovateľka. Nové prírastky do našej rodiny. Najbližšie sme pozvaní na asi päť kultúrnych udalostí.
Posledné tri hodiny sme na seba hľadeli len z diaľky. Všetci chceli stihnúť pochváliť autora, popriať veľa úspechov a pripomenúť, aby sme oznámili aj najbližšie stretnutie. Tak som sa venovala manželkám, priateľkám, dcéram a počúvala o nových kozmetických prípravkoch proti padaniu vlasov, najnovších pílingoch a kvalitných farbách na vlasy. Bola som vyčerpaná.
Šaty zľahka skĺzli k mojim členkom. Z vlasov mi unikla spona. Z krku náhrdelník. Zo zápästia náramok. Z tela stres a únava. A zrazu zmizol. Obrátila som sa. Stála som tam a On sedel na vankúšoch a fajčil. A hľadel na mňa v tom šere. Hľadel na mňa nekonečných 7 minút. Nevidela som črty jeho tváre. Nevidela som jeho úsmev. Z tmy vyšiel rovnako odetý ako ja. „Smiem prosiť?“ Až vtedy som si uvedomila, že ešte stále hrá hudba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár