Oblečenie ma ťažilo na duši. Pocit stiesnenosti naberal na intenzite a napokon som sa cítila ako v pritesnej ulite. Zavretá sama so sebou. Sama v sebe.
A nik ma pred ňou nevedel uchrániť.
„Prestaň už zúfať,“ prihovárala sa mi trpezlivo.
„Bla, bla, bla,“ nemala som protiargument. Preberali sme to už snáď miliónkrát. „Prestaň už. To ho chceš takto ničiť od začiatku? Po celý čas? Pozri čo si si vyviedla!“
„Ja? Ja som si vyviedla?!“ Rozčúlila ma. Ako to, že ma nevedela pochopiť. Prežila so mnou celý život a aj tak sme boli také odlišné.
„Áno, ty. Keby som ťa nepoznala, keby som nevedela aká si silná. Ale to všetko ja viem. A ty tiež.“ Posledný pokus. Vedela som, že na dnes kapituluje. Obe nás táto nezhoda vyčerpávala. Nemali sme už síl na hodinové hádky. A zabudla som kúpiť vreckovky.
Slnko pomaly zašlo. Večerný chlad sa mi začal vrývať do pórov mojej nahej pokožky. Sedávala som v kresle na balkóne a počúvala hluk mesta. Keď ste nechceli počuť svoje myšlienky, zdal sa naozaj tichý. Sústredila som sa. Prelety holubov na strechu paneláku. Vzdialené motory spestrujúce naše ovzdušie. Užívala som si posledné momenty pred zmenou. Mala pravdu. Márne sa nádejala, že zabudnem. Ale aspoň nebudem mať toľko času premýšľať.
Telom mi prešla vlna chladného vánku. „Musíte na vás dávať pozor,“ povedal pán v bielom plášti.
Budem, nebojte sa, budem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár