„Ale ja chcem byť pri tebe,“ hlesla zúfalo.
Ach, mami. „Budem ťa čakať na stanici.“
„O tretej.“
Nedala si povedať. Nechcela som, aby ma takto videla. V zmesi pocitov, ktoré sama neviem identifikovať. Ani radosť, ani smútok. Alebo oboje?! Pod srdcom sa pohol môj život. Zmysel. Teším sa na teba, srdiečko. Počuješ ma? Ja som tvoja mama. Mama.
Pomaly som vdychovala príjemnú vôňu čaju a májového večera. Na terase môjho domu, obkolesená kvetmi, s výhľadom na lúky. Môj vysnívaný dom. A samota. Zase sa plížila. Potichu. Chladila. Nikdy by som nepovedala, že to zažijem. Že sa budem cítiť tak sama. Nuž, nie všetky rozprávky sa končia šťastne. Slnko pomaly zapadalo vo svojej červenej kráse. Teplo odchádzalo. Chcela by som zastaviť slnko. Vlastne, chcela by som ho zastaviť ešte vtedy, ale nevidela som, že zapadá. Niekedy človek nevníma bežné veci. Kým nezistí, že neboli až také bežné. A to býva obyčajne neskoro.
Začala nekonečná noc. V polo sede, v mojej krásnej posteli, úplne sama. Pomaly som sa nevládala ani pretočiť na bok. Už nie dlho, už len chvíľku, anjelik.
Ranná sprcha teda nie je nič jednoduché, keď máte objem fit lopty. Ale času som mala dosť. Mama príde o tretej, dovtedy moju rannú sprchu o jedenástej stihnem. Čaj akurát vychladol, tak som sa ešte pokochala krásou, o ktorej som vždy snívala. Môj dom. Môj.
„Ahoj, srdiečko. Ty si ale krásna.“ Niečo také som aj čakala.
„Ahoj, mami. Pôjdeme na obed, dobre?“
„Ešte si neobedovala?“ pozrela na mňa vyčítavo. Ach mami, starám sa o nás vzorne už deväť mesiacov, prečo mi neveríš?
„Vstala som len o jedenástej.“
„Prišla si na pol roka mami?“ smiala som sa, keď sme vykladali kufre z auta.
„Nie, ale je tam niečo aj pre vás.“
Zrejme som zbytočne zdôrazňovala, že máme všetkého dosť. Nuž, mama.
„O šiestej k nám príde Hannah,“ podotkla som a prísne pozrela na srdečnú tvár mojej mamky. Dobre som vedela aké sú jej reakcie ne detičky.
„V poriadku,“ zatvárila sa nechápavo a už vtedy som vedela, ako to nakoniec znova dopadne. Na vnúčatko sa náramne tešila niekoľko rokov.
Sedeli sme spolu na terase. Ako už dávno nie. Napokon som bola rada, že je tu.
„Ďakujem, mami.“
„Ja ďakujem, dieťa moje.“
Moja mam je úžasný človek. Srdečná, nápomocná. Niekedy viac ako treba, ale to sa dá prehliadnuť. Vždy bola pri mne. Vždy, keď som jej to dovolila. Až teraz som ľutovala, že som sa jej tie roky nevenovala. Že som s ňou netrávila viac času. Teraz to bude inak. Urobím ju šťastnou starou mamou, o tom vždy snívala. Si moje jediné dieťa, prosím, dopraj si aspoň jedno vnúča. Mala strach. Ja, večná karieristka. Vždy som potrebovala predovšetkým zarábať a investovať. Nakoniec aj to bolo na niečo dobré. Moje dieťa bude vyrastať ďaleko od hluku a špiny veľkomesta. A ja sa mu môžem pokojne venovať, kým ma bude potrebovať.
Zazvonil zvonček. Hannah.
„Ahoj, poďte ďalej. Mama už hreje vodu na čaj.“
Prišli všetci traja. Hannah mala skvelého muža. Sympatický, nevysoký, netypický. Ale svojim spôsobom značne príťažlivý. Trvala som na tom, aby prišli všetci traja, veď sú rodina. Malá Sarah bola zo dňa na deň krajšia. Videla som ju pred týždňom, ale znova sa mi zdala o toľko živšia a šikovnejšia.
Dve najdôležitejšie ženy môjho života veselo debatili o plienkach, mliečkach a veciach, ktoré ma čakajú čoskoro. Chýbal tu ešte otec. A On. Ale na to som dnes nechcela myslieť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
catherine212
13. 9.sept. 2012 00:01
Dokážem si predstaviť, že by som čítala knihu s takýmto príbehom Super!
Napíš svoj komentár