O ôsmej ráno prišla do kuchyne starká.
,,Dobré ráno, Laurika!”
,,Ahoj starká.”
,,Dlho si hore?” spýtala sa starká, pretože si všimla, že Laura má pod očami kruhy.
,,Od štvrtej.”
,,Aha. No dobre. Nešla by si do mesta na nákup? Chladnička je skoro prázdna.”
,,Jasné,” odvetila Laura a šla do izby, aby sa prezliekla. Keď zišla dole,starká ju už čakala s tisíckou v ruke.
,,Dávaj si pozor, moja!” povedala starká a pobozkala Lauru na čelo.
,,Ako vždy,” usmiala sa Laura.
Cesta na zastávku jej ubehla rýchlo. Rozmýšľala. O novej škole, spolužiakoch, učiteľoch. V septembri sa chystala na pedagogickú a bola nadšená, pretože to bude predsa len iné ako otravná základka. Bola zvedavá, ako zareagujú na jej výzor. Vždy chodila v čiernom, no nie kvôli nehode. Čmárala si na oblečenie, všade mala plno odznakov, vybíjaný opasok. Keď tak prišla prvý krát na základnú, zavolali ju do riaditeľne. Dostala dlhú prednášku o primeranosti oblečenia v škole, no to jej v ničom nezabránilo. Učitelia sa na ňu síce vždy škaredo mračili, ale nič nepovedali, pretože vedeli, že nič nedosiahnu. To bola jednoducho Laura, vždy tvrdohlavá a zaťatá, na druhej strane však veľmi dobrá žiačka s čistými jednotkami, ktorá excelovala najmä na umeleckých predmetoch. Spievala v školskom zbore a pravidelne posielali jej výtvarné práce na rôzne súťaže, kde väčšinou s nadhľadom vyhrala. Horšie to už bolo s prírodnými vedami. Na Matematike jej musela učiteľka všetko vysvetľovať päťkrát, kým pochopila, čo od nej chcú a vždy urobila skúšky len s odretými ušami. Na konci roka sa vždy všetci čudovali, ako môže mať jednotku, no Laura sa len usmievala. Ani ona nechápala, ale učiteľka jej povedala, že má známky navyše za snahu. Zaujímalo ju, aké to bude na strednej, tam jej určite nebude nikto prilepšovať a Matika bude tisíckrát ťažšia.Zo snívania ju prebudila suseda Molnárová.
,,Á, Laurika! No čo, do mesta si sa vybrala?”
,,Áno, idem na nákup.”
,,Veď spomínala Marika, že má prázdnu chladničku,” pousmiala sa susedka.
Laura len v duchu preklínala celú dedinu, každý tu všetko vedel. Ako môžu byť ľudia takí ukecaní?
,,Teta, už musím ísť!” ozvala sa vyplašene Laura keď zistila, koľko je hodín. ,,Dovi!” zakričala z diaľky
Cesta v autobuse celkom ušla, lebo Laura myslela na novú skladbu, ktorú sa učila hrať. Milovala klavír a hudbu vôbec. Vedela, že talent má po mame, ktorá bola učiteľka klavíra a k hudbe ju vždy viedla. Laura chcela byť odmalička klaviristka, no teraz ju lákala gitara, pretože chcela založiť kapelu. Bola si istá, že sa jej to podarí na strednej, ale najskôr sa musí naučiť hrať. Na základnej umeleckej už skončila, dokonca s vyznamenaním, a tak sa spoliehala na hodiny hudobného nástroja na pedagogickej. Vedela, že to bude zrejme dosť náročné, ale bola pevne rozhodnutá. Autobus zastal, no Laura bola taká zamyslená, že zabudla vystúpiť. Spamätala sa, až keď sa autobus pohol.
,,Hej! HEJ!!!” kričala Laura na šoféra. ,,Nemohli by ste zastaviť? Zabudla som vystúpiť.”
,,Tak vystúpiš na ďalšej zastávke,” odvrkol jej bez toho, aby sa na ňu pozrel.
,,Fakt milé,” zahundrala si pre seba Laura. Počkala teda na najbližšiu zastávku. Cesta späť do hypermarketu jej trvala takmer hodinu. Bol plný, ľudia zrejme trpeli letnou nákupnou horúčkou. Laura znudene tlačila vozík.
,,Mrkva, melón, nejaké mäso, syr, maslo,…” hundrala si popod nos a odškrtávala veci zo zoznamu, ktorý jej dala starká. Už bola pri pokladni, keď dostala obrovskú chuť na čokoládu. Vrátila sa k polici, na ktorej boli naukladané rôzne sladkosti a hľadala svoju obľúbenú čokoládu. Načiahla sa, že si ju vezme, ale…zosypala sa na ňu celá polica! Najprv sa bezradne obzerala a v duchu ďakovala pánbožkovi, že ju nikto nevidel, no potom sa zohla a začala zbierať polámané čokolády.
,,Môžem ti pomôcť?” ozvalo sa niekde nad ňou. Laura vstala a to, čo videla, ju úplne dostalo. Bol to chalan - a presne taký, o akom snívala. Mal svetlohnedé vlasy a krásne modré oči.
,,Mhm, jasné,” zamrmlala skôr pre seba ako pre neho, pretože pokiaľ išlo o chalanov, bola veľmi hanblivá.
,,Fajn,” povedal a päť minút spolu zbierali čokolády bez toho, aby sa na seba vôbec pozreli.
,,Volám sa Tomáš,” prerušil ticho ten neznámy chalan.
,,Ehm…ja som Laura,” odvetila rozpačito Laura a vstala. Čokolády už boli na svojom mieste, aj keď v dosť zúboženom stave.
,,Pekné meno,” vystrel sa Tomáš. ,,A pekné dievča,” dodal a usmial sa na ňu.
Laura sa začervenala. Nebola škaredá. Mala veľmi husté tmavohnedé vlasy po pás, ktoré z duše neznášala, pretože podľa nej vzdorovali zákonu gravitácie. Neboli ani rovné, ani kučeravé a preto bolo pre ňu nepochopiteľné, ako jej ich mohli spolužiačky závidieť. V detstve mala hnedé oči, no teraz boli skôr zelené. Postavu mala fajn, žiadna anorekticky pôsobiaca modelka, ani tučko. Jednoducho zlatý stred. Tomáša ale najviac upútala červená kabelka, ktorá bola celá popísana názvami kapiel a rôznymi inými vecami. Laura si ju počmárala z rebélie, ale jej hlavným dôvodom bolo odlíšenie sa od ostatných ľudí. Neznášala svoje spolužiačky, ktoré vždy chodili v rovnakých tričkách a úplne sa nechali ovplyvniť svojou partiou.
,,Čo robíš poobede?” spýtal sa.
,,Ja…ehm…,” koktala.
,,Nechcela by si skočiť na zmrzku?”
Laura sa pozrela do jeho modrých očí, ktoré sa jej na ňom tak veľmi páčili, a na tvári mala neidentifikovateľný výraz. Bola to zmes šťastia, prekvapenia a zdesenia.
,,Aha…tak asi nie,” povedal sklamane keď videl, ako sa tvári.
,,Radšej to nechajme na inokedy, dobre?”
,,Ako myslíš,” pokrčil plecami. ,,Čau.”
Laura naňho len civela a nezmohla sa ani na jedno slovo. Usmial sa, otočil sa a odkráčal k pokladniam.
,Laura, si nemožná!” pomyslela si Laura a takmer sa rozplakala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
memoricum
21. 1.januára 2008 12:09
Je to také každodenné, ale každodenný život je naším odrazom. Je to o skutočnom živote, a ak aj ostatní myslia tak ako ja, tak sa im to taktiež bude páčiť. Dúfam, že čím ďalej, tým to bude lepšie.
Napíš svoj komentár