,,Tomáš, vychladne ti večera!“
,,Už idem, mami!“ zakričal Tomáš z izby.
Celé poobedie rozmýšľal nad Laurou. Myslel na to, aká bola pekná a na jej popísanú kabelku. Presne také dievčatá mal rád - ktoré sa nebáli ukázať, že sú iné.
,Vyzerala byť rovnako stará ako ja. Ktovie, na akú strednú ide. Bolo by super, keby šla na pedagogickú ako ja.´
,,Tomáš, tá večera!”
,,Veď už idem!”
Zišiel do kuchyne, kde ho čakala mama.
,,Čo ti to tak trvalo?” spýtala sa prísnym tónom.
,,Rozmýšľal som, prepáč.”
,,Som zvedavá, čo bolo také dôležité. No?” hľadela naňho spýtavo.
,,Pamätáš sa, keď som dnes v hypermarkete odbehol k cukrovinkám? Stretol som tam jedno dievča, Lauru. Náhodou zrútila čokolády, tak som jej pomohol,” zasnene vysvetľoval Tomáš.
,,Už len to ti chýba,” odfrkla si jeho mama, ,,nejaké dievča. Na to máš ešte čas.”
,,Mami, mám pätnásť!” namietal pobúrene Tomáš.
,,No a? To na veci nič nemení. Na dievča máš čas a bodka,” uzavrela. Tomáš vstal a odtisol tanier.
,,Kam ideš?”
,,Do svojej izby,” odvetil nahnevane. ,,Ozaj, vedela si, že keď dieťaťu niečo zakážeš, bude to chcieť ešte viac?” Rozbehol sa do svojej izby a tresol dvermi.
,,No počkaj, ty drzé decko, ešte schytáš!” zakričala za ním jeho mama.
Zadychčaný Tomáš sa hodil na posteľ.
,,To iste,” zamrmlal rozčúlene. Chvíľu ležal a premýšľal, potom sa zdvihol, otvoril dvere a zahučal:
,,Ja nemôžem za to, čo sa stalo Jakubovi, dobre? Tak ma konečne prestaň terorizovať!”
Tomášovi sa celú noc snívalo o Laure. Snívalo sa mu, že spolu chodia do triedy, sú z nich najlepší kamoši, smejú sa na profesoroch, …
,, Keby to tak bola pravda,” vzdychol si Tomáš ráno. ,,Musím sa s ňou stretnúť, musím!” Rýchlo sa obliekol a vošiel do kuchyne.
,,Mami, idem do mesta!” zakričal. Nikto mu neodpovedal. Otec bol znova na služobnej ceste a mama bola zrejme ešte stále nahnevaná kvôli včerajšej hádke
,,Mami?” skúsil to ešte raz. Nič. Napísal teda lístok s odkazom, položil ho na stôl, buchol dverami a odišiel.
Do mesta nemal ďaleko, bývali takmer v centre. Práve rozmýšľal, ako nájde Lauru, keď ju uvidel. Kráčala oproti nemu a dívala sa jeho smerom. Zakýval jej. Usmiala sa a zdvihla ruku, aby mu odkývala, no v tom okamihu padla ako podťatá. Rozbehol sa k nej.
,,Si v pohode?” spýtal sa jej vyplašene.
,,Nič mi nie je, len som sa potkla, na chodníku bol nejaký hrboľ,” vysvetľovala Laura.
,,Nechceš sa prejsť?” navrhol jej.
,,Ale hej,” pousmiala sa.
,,Poďme do parku, tam je chládok.”
,,Fajn,” odvetila.
Cestou do parku ani jeden neprehovoril. Nepoznali sa, takže nevedeli, o čom sa majú rozprávať. Keď si sadli v parku na lavičku, Tomáš sa osmelil.
,,Povieš mi niečo o sebe?”
Laura mu chcela odpovedať, že nemá náladu, no odrazu sa mu začala so všetkým zdôverovať. Pozorne ju počúval, keď mu rozprávala o nehode.
,,…mala som šťastie, zlomená ruka a otras mozgu, ale moji rodičia…oni…,” nedokončila a oči sa jej naplnili slzami.
,,To mi je ľúto,” povedal úprimne Tomáš a objal ju okolo pliec.
,,Ďakujem. A čo ty?”
,,Zomrel mi brat.” Laura sa odtiahla a chytila sa za ústa.
,,Bože! Ako sa to stalo? Teda…prepáč,” zahanbene sklopila oči.
,,To nevadí. Stalo sa to pred rokom. Bol som s ním vonku na ulici, bicykloval sa, mal som naňho dávať pozor, no zarozprával som sa so susedom. Odrazu sme počuli rachot a Jakuba nikde nebolo vidno, tak sme sa šli pozrieť, čo sa stalo. To, čo som tam videl…bolo to strašné. Malý bol odhodený desať metrov od bicykla, celý krvavý, nabralo ho auto…Už sa mu nedalo pomôcť. Mal len päť rokov. Šofér auta bol opitý, len sedel v aute obzeral sa, čo sa deje. Vôbec neodporoval, keď ho odvádzala polícia.”
,,To ma mrzí.”
,,Teba nemusí. No jeho by malo.”
,,Vieš,” ozvala sa Laura, ,,zistila som, že máme veľa spoločného. Chápeš, sice je to smutné, ale…”
,,Veď hej. Laura, koľko máš vlastne rokov?”
,,Pätnásť, v novembri budem mať šestnásť.”
,,Ja tiež! Ale som od teba o mesiac starší,” uškrnul sa. ,,Na akú školu ideš?”
,,Pedagogická,” odpovedala. ,,A ty?”
,,Aj ja! Laura?”
,,Hm?” zdvihla hlavu a pozrela mu do očí.
,,Veríš v osud?” spýtal sa jej potichu a pomaly sa k nej približoval.
,,Áno,“ odpovedala pošepky.
Vtom ju chytil za ruku, naklonil sa k nej a pobozkal ju.
,Je to ešte lepšie, ako som čakala,´ rozmýšľala Laura.
,Mm, chutí ako čokoláda,´ pousmial sa v duchu Tomáš a vychutnával si ich prvý bozk.
Keď sa od seba odtrhli, otvorili oči a pozreli sa na seba, Laura sa zaškľabila.
,,Tak za toto budem chcieť dvojitú zmrzlinu!“ hovorila so smiechom.
,,Pre teba všetko,“ usmieval sa Tomáš.
Strávili spolu takmer celý deň. Rozprávali sa, chodili po meste, lízali zmrzlinu, smiali sa a želali si, aby sa tento deň nikdy neskončil.
,,Tak čo, kedy si dáme ďalšie stretko?“ opýtal sa jej na autobusovej stanici.
,,Kedy len budeš chcieť,“ pošepkala mu do ucha a pobozkala ho.
,,A čo zajtra?“ nadhodil nenútene. ,,V kine dávajú nejaký horor a keďže ich máš rada, tak…“
,,Áno!“ skríkla Laura a z celej sily ho objala. ,,Ale už musím ísť. Ahoj zajtra!“
,,Zajtra!“ zakričal za ňou Tomáš.
,Ešteže som si vypýtal jej číslo,´ pomyslel si.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár