,,Dokelu, zasa si nemám čo obliecť,” vzdychala Laura, keď stála pred svojou skriňou. Bola plná oblečenia, no nič sa jej nezdalo dosť dobré - jedno bolo príliš športové, druhé spoločenské… Nakoniec sa rozhodla pre čierne šaty na ramienka.
,,No, Laura, čo ďalej?” rozmýšľala nahlas.
,,Hovorila si niečo, Laurika?” zakričala zdola starká.
,,Nie, nič!” odpovedala rýchlo a pokračovala vo svojich úvahách: ,,Vlasy si nechám rozpustené, to je jasné, ale čo mejkap? Myslím, že lesk a špirála budú stačiť.” Rýchlo sa nalíčila, vzala si kabelku a zbehla dolu. Starká bola v kuchyni a podľa vône Laura zistila, že pečie jej obľúbené medové rezy.
,,Zasa ideš do mesta?” čudovala sa starká, kým na koláč natierala plnku. ,,Veď ťa už pomaly ani nevidím doma! A čo si sa tak vyobliekala?”
,,No, idem do kina,” vyhýbavo odvetila Laura. Nemienila starkej vešať na nos, s kým tam ide, pretože kým by sa vrátila domov, celá dedina by sa pohoršovala, aká je táto dnešná mládež, a to Laura rozhodne nechcela.
,,Dúfam, že nie na nejaký horor, veď to sú hrozné filmy, samé mŕtvoly. A tá tvoja kabelka…” povzdychla si starká.
,,Čau, starká!” zakývala Laura, obula si čierne baleríny a odišla.
,,Strašné,” povedala starká zatvoreným dverám a vrátila sa ku koláču.
Tomáš Lauru čakal na stanici, presne ako sa dohodli. Keď k nemu podišla, pobozkala ho.
,,To je pre teba,” povedal len tak mimochodom a podával jej čokoládu-presne tú, vďaka ktorej sa zoznámili.
,,Jéj, diki,” potešila sa Laura.
,,Tam v hypermarkete si vyzerala, že máš túto čokoládu rada,” poznamenal s úsmevom.
Cestou do kina čokoládu zjedli a zastavili sa v obchode, aby kúpili pukance a kolu.
,,Bez pukancov to nejde,” zahlásil Tomáš s vážnou tvárou a vzal dva maxi-balíčky. ,,Hej, čo je?”
,,Nič,” chichotala sa Laura a brala z chladničky kolu.,,Len…ty si to povedal tak vážne a …”
,,No a? Pukance v kine, chápeš, to je povinnosť.Ten kto ich nemá, by mal byť potrestaný podľa zákona o kole a pukancoch v kine. Veď vieš: každý kto nemá pukance a kolu, je odsúdený na dva roky podmienečne a….”
,,Stačilo,” prerušila ho so smiechom Laura. ,,Už toľko nekecaj a poď, lebo ten film zmeškáme a ja ťa odsúdim na dva roky. Nepodmienečne!”
Film bol podľa Laury skvelý, jeden z najlepších hororov, aký kedy videla. Zopárkrát sa trochu zľakla a chytila Tomáša za ruku, ale jemu to vôbec neprekážalo - práve naopak.
,,Tak to bolo super!” žasla Laura, keď vyšli z kina.
,,Ja síce horory až tak nemusím, ale bolo to fakt dosť dobré,” uznal Tomáš. ,,Čo keby sme ešte zašli na pizzu? Z tých pukancov som sa príliš nenajedol.”
,,Ja…no…ako chceš.”
,,Nekecaj toľko a poď už!” uškrnul sa, chytil ju za ruku a pobozkal. ,,Pizza čaká!”
Ako tak šli cez park, stretli Romana, Laurinho bývalého spolužiaka a tajného ctiteľa. Tomáš sa dobre bavil na historkách, ktoré mu o ňom Laura narozprávala. Každý rok jej posielal anonymné valentínky a myslel si, že Laura nezistí, že sú od neho. Keď videl, ako sa Laura s Tomášom držia za ruky, takmer onemel.
,,Čau, Roman,” usmiala sa naňho Laura.
,,Ahoj! Ty si Laurin bývalý spolužiak, že?” ironicky poznamenal Tomáš, no Roman si nič nevšimol.
,,Áno, no,” jachtal a červenal sa ako paprika. ,,A ty si…? Vy ste…?”
,,My spolu chodíme,” prerušila ho Laura a pozrela na Tomáša.
,,Mhm, presne tak.”
,,Aha, no, to, to je fajn, viete,” koktal Roman, ,,ja, ja už, viete, už musím…ísť.”
A skôr, ako stihli niečo povedať, bol preč. Tomáš sa rozosmial.
,,Ten je do teba fakt buchnutý!”
,,Je to cvok,” smiala sa Laura. ,,Stále mi posielal zamilované listy, bol strašne otravný!”
Pomaly kráčali po pešej zóne, až prišli ku pizzerii. Vošli dnu, poobzerali sa, no bola takmer prázdna. Vybrali si malý stolík, zastrčený úplne v rohu, aby ich nikto neotravoval.
,,Mám rada túto pizzeriu,” poznamenala Laura.
,,Aj ja sem rád chodím. Akú pizzu máš rada?” spýtal sa jej so záujmom Tomáš.
,,No,” zamyslela sa, ,,musia byť na nej všetky dobré veci. Šunka, syr, šampiňóny, kukurica.”
,,A čo ananás?”
,,Ten neznášam!”
,,Aj ja!”
,,A paprika, paradajka a iná zelenina?”
,,Prestaň, to je odporné!”
,,Ehm, dobrý deň,” pozdravila ich nervózne čašníčka. ,,Nech sa páči, tu je jedálny lístok.”
,,Ďakujeme. Dáme si miešanú pizzu,” začal Tomáš, ,,ale chceli by sme na ňu aj kukuricu.”
,,Samozrejme,” mrmlala čašníčka, zapisujúc si do bloku. ,,Niečo na pitie?”
,,Ja si dám kolu,” ozvala sa Laura.
,,Ja tiež,” prikývol Tomáš.
,,Dobre. Mohli by ste…” hovorila čašníčka a ukazovala na jedálne lístky.
,,Ach jasné, nech sa páči,“ podala jej ich Laura. Keď odišla, Laura sa naklonila k Tomášovi.
,,Vieš čo neznášam na pizzeriách?”
,,Neviem. Čo?”
,,To otravné čakanie. Hlavne keď som hladná.”
,,Presne. A ešte nechápem, prečo nosia najskôr nápoje. Chápeš, načo mi je kola, keď nemám pizzu?”
,,Bacha,” ukazovala zaňho Laura. ,,Neohováraj, už ide čašníčka.”
,,Nech sa páči.” Čašníčka položila nápoje a účet na stôl a odišla, potichu si pospevujúc pesničku, ktorú práve hrali v rádiu. Laura sa pozrela na nápoje a zamračila sa.
,,Čo je?” spýtal sa nechápavo Tomáš. ,,Je to predsa kola, či nie?”
,,Oni mi nedali slamku!” zvolala Laura plačlivo ako malé dieťa, no Tomáš videl, že sa uškŕňa.
,,Tak ja ti idem jednu vypýtať, dobre?”
,,Dobre.”
Kým bol Tomáš pri pokladni, Laura sa pohrávala so servítkou a premýšľala. Keby nebola stretla Tomáša, nemala by s kým v škole sedieť, keby nestretla Tomáša, nemala by žiadnych priateľov. Jej najlepšia a zároveň jediná kamarátka Sandra sa pred rokom presťahovala. Jej otec bol Talian a tvrdil, že je to tu hrozné a chce sa vrátiť späť do svojej rodnej krajiny. Sandrina mama to rezolútne odmietala, hrozil im dokonca rozvod, no napokon odišli. Laura často myslela na to, ako jej Sandra sľúbila, že napíše, no žiadny list nikdy neprišiel. Odvtedy bola Laura osamelá a nových priateľov si nehľadala. Radšej trčala doma, zatvorená vo svojej izbe, a písala texty a piesne.
,,Nech sa páči, pre našu malú Lauriku!” vytrhol ju z myšlienok usmievajúci sa Tomáš a podával jej modrú slamku.
,,Ďakujem.” Laura strčila slamku do pohára, usrkla si a pousmiala sa. ,,Takto je to lepšie.”
V tej chvíli prišla ich vytúžená pizza. Boli sice hladný, no kým ju zjedli, vonku sa zotmelo.
,,Odprevadíš ma?” opýtala sa Laura potichu.
,,Jasné, veď by ťa niekto mohol napadnúť,” zaškľabil sa na ňu Tomáš.
Keď prišli na stanicu, Tomáš ju objal.
,,Budeš mi chýbať,” pošepkal jej smutne do ucha. ,,Asi ti napíšem SMS-ku.”
,,Ako myslíš,” pokrčila plecami Laura a pobozkala ho. ,,Už musím ísť.”
Nastúpila, zakývala Tomášovi a autobus sa pohol. Doma bola za pätnásť minút. Len čo vošla do svojej uzby, zapípal jej mobil.
Chybas mi! T
Laura neváhala a odpísala mu:
Aj ty mne! L
A ako velmi?
Taaakto!!!
To je dobre, lebo ak by si mi to nepovedala, nedal by som ti ten listok na koncert MCR, co som zohnal.
Coze??? Ty si blazon!!! Nerob si zo mna srandu!!! To vazne???
A preco by som ti klamal, hm? A kedze som dobry, pojdem s tebou, aby ta tam niekto neukradol.
Ja tomu nemozem uverit! Ale ako sa tam dostaneme?
To je vybavene - moj ocino nas zavezie.
Ty si taky…ja neviem. Zlaty?!
Wow! To si zapamatam! Nebolo az take jednoduche zohnat tie listky, ved vies, ja tu skupinu nejak extra nepoznam, ale kamos mi pomohol.
Budu sa ti pacit! Na 100%!!!
To dufam! Prepac, ale musim ist pomoct mamine, neskor sa ti ozvem, dobre? Cau!
Tak neskor! Cau!
Večer si Laura dala mobil pod vankúš, ako to robila vždy. Nastavila ho na tichý režim, aby ju nezobudil, zapla si CD-čko a zaspala. Keď sa ráno zobudila, našla na mobile SMS-ku.
Milujem ta. T
,Aj ja teba,´ pomyslela si a po líci sa jej skotúľala slza.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
je pravda ze je to take ako v ostatnych dievcenskych knihach co som citala...ale ak mam pravdu povedat ..nic to nemeni na tom ze sa mi to paci ja take rada citam...len tak dalej
Napíš svoj komentár
A po dvoch dňoch čo sa poznajú jej napíše, že ju miluje? Trošku skoro nie? Len nechápem prečo plače. Ďalší pokus o jedinečnosť?? Neviem prečo ju nikto nehľadá v úsmevoch a radosti, ale v smútku, smrti a podobne.
A aj tie dialógy by potrebovali oživiť. O dosť. Celý ten príbeh by sa dal zhrnúť do pár riadkov a aj tak by mu to asi veľmi nepomohlo.