Nostalgia
Bola ešte dievča, tak mladá a neskúsená keď sme sa stretli po prvý raz. Mohla mať 20 rokov, aspoň na toľko som ju odhadoval. Blond vlasy, dlhé takmer po pás. Pevný zadok, krásne ženské tvary, plné pery. Nikdy by mi ani vo sne nenapadlo, že raz s ňou prežijem značnú časť svojho života. Miloval som ju, chcel som ju, túžil som po nej. Miloval som keď sa smiala rovnako ako som miloval, keď zúrila kvôli jednej z tých banálnych vecí, kvôli ktorým ženy zvyknú zúriť, servítky porozhadzované voľne na stole, alebo neumytý riad v umývadle. Do dnes si pamätám ako mi raz so smiechom povedala, že by mala byť platená za všetky profesie, ktoré vykonáva. Psychologička, bútľavá vŕba, slúžka, sociologička, priateľka, finančná poradkyňa ... v ten deň bolo všetko tak krásne. Boli to začiatky, ktoré budem mať navždy v pamäti. Ten zimný deň v polovici januára keď sme sa zhovárali na zastávke čakajúc na autobus, tie dlhé premlčané noci, neskoré rána, stresy a strach pri narodení nášho prvého syna, radosť z narodenia dcéry. Všetko sme zdieľali spoločne. Mlčky som spomínal pri fľaške kvalitnej whisky sediac v hotelovej izbe vediac, že to ja som spravil chybu, vediac, že to ja som sa takto rozhodol. Celé roky som zahodil do koša bez toho aby som sa pozrel späť, no teraz už bolo neskoro niečo zachraňovať. Sfúkol som posledný plameň sviece a už som nemal odvahu, ani silu zapáliť ho znova. Ubližoval som jej a dobre som to vedel. Znova a znova, žene, ktorú som niekedy dávno veľmi miloval a možno ju stále i milujem... Svoju zmätenosť a chaos v hlave som zapil posledným pohárom nedopitej whisky a pohľadom som zablúdil na nahú ženu ležiacu v mojej posteli. Katarína? Mária? Nie. Lýdia. Aspoň som si to myslel. To meno jej pasovalo. Útla žena v stredných rokoch. Mohla mať okolo tridsiatky. Bola vskutku krásna, to sa nedalo poprieť, ale mne akoby to nestačilo. Pamätal som si len útržky zo včerajšej noci a tak mi to celkom vyhovovalo. Zadymený bar a ženu sediacu oproti mne. Blondínka s orieškovými očami. Lýdia. Krásna postava, dokonale plné pery, človek by si myslel, že je modelka. A možno aj bola. Neviem, rovnako ako som nevedel nič. Vedel som len to, že mi práve ležala na posteli, nahá a krásna, nevinná a zároveň plná viny. Slabá náplasť na pocit osamelosti. Čarovná Lýdia.
- Dobré ráno – poprial som jej hneď ako som zbadal jej pootvorené oči. Sledoval som ako sa natiahla, jej pevné prsia, štíhly driek, ktorý odhalila biela prikrývka obkreslujúca jej nahé telo.
- Dobré... – pomaly vstala a neobťažovala sa obliecť. Stále som na ňu hľadel avšak nie túžobne, skôr zvedavo. Vzala do rúk fľašu whisky a odpila si. Ľahko a suverénne. Akoby to robievala každé ráno.
- Do riti... tak to bola noc. – skonštatovala a uvoľnene padla na posteľ ako handrová bábika. . Roztiahla ruky do hora, nohy nechala voľne spustené. Privrela oči akoby si chcela uchovať každý detail tejto chvíle... alebo mlčky zaspomínala na včerajšiu noc? Jej poznámka mi polichotila, no nič to pre mňa neznamenalo. Zatúžil som byť sám, sám so svojimi myšlienkami. Chcel som aby odišla, svoju prácu už predsa splnila.
- Idem do sprchy. – oznámila po chvíľke ticha a nahá sa presunula do kúpeľne. Vzal som do ruky mobil a vôbec ma neprekvapilo, keď na displeji svietil oznam. 4 zmeškané hovory a 1 správa. Diana. S výčitkami som otvoril správu a hlasno preglgol.
Erik. Je 5 hodín ráno. Mám strach. Kde si?
Nič viac, len zopár slov. Zopár slov, ktoré ma pichli pri srdci. Každé jedno iným spôsobom. Pozrel som na hodinky ... 10 hodín ráno.
Som v poriadku. Zaspal som u Michala, včera sa to trocha predĺžilo. Som na ceste domov. Ľúbim Ťa.
Vedel som, respektíve som dúfal, že týmito slovami ju upokojím. Človek by povedal, že je to bezcharakternosť, ja hovorím, že je to milosrdná lož. Vstal som z postele a bez toho aby som počkal na Lýdiu, bez toho aby som sa jej poďakoval za krásnu noc, ktorú som si ani nepamätal, bez toho aby som jej povedal, zbohom a už nevolaj, vzal som do rúk kľúče od auta a opustil som hotelovú izbu.
***
Nečakala som ho. Skutočne. Už som stratila všetky tie úbohé ilúzie. Bolelo to. Tak veľmi to bolelo až sa mi chcelo kričať a trieskať do všetkého čo mi prišlo do cesty len aby som uvoľnila aspoň časť zo sklamania, ktoré mnou lomcovalo. Cez deň som na to nemala čas myslieť, mala som na práci iné veci. Varenie, deti, pratanie, no len čo som Richarda Reného a Sáru uložila do postieľok, zostala som úplne sama obklopená tichom. Stále som ho milovala, aj napriek všetkému a všetkým, aj napriek radám mojej sestry, aj napriek prosbám môjho otca. Ženská naivita, tá nemá hraníc rovnako ako láska ženy. Stále som čakala na zázrak, sama v tmavej izbe s fľašou červeného vína. Tak hlúpe. Odpila som si priamo z fľašky, veď aký zmysel by malo špiniť pohár, keď som bola presvedčená o tom, že túto fľašu dopijem sama. Sama. Už si ani nepamätám kedy to začalo... ten pocit osamelosti a smútok. Proste to spoločne so mnou kráčalo tie roky ako tieň. Keď som tak nad tým premýšľala, uvedomila som si, že Erik svoje deti vidí možno raz do týždňa... Práca, žúrky, rozlúčky so slobodou, opäť práca, žúrky, rozlúčky zo slobodou... Človek by povedal, že má v sebe oveľa viac kreativity, ale, bohužiaľ. Samé klamstvá a výhovorky. A ja? Tvárila som sa, že mu verím? Nie, skôr som to ignorovala... aspoň pred ním som sa snažila. Chcela som zachrániť náš vzťah, za tie roky som si svojím spôsobom zvykla na to, že som na všetko sama a Erik si ma svojím spôsobom vycvičil. Áno, dá sa to, nech si ktokoľvek tvrdí, čo chce. Keď niekoho žena naozaj miluje a má s ním dve zdravé a krásne deti... zvykne si. Pri spomienke na to, aká som bola sekera za mlada, sebavedomá, tvrdohlavá a papuľnatá- usmiala som sa. Ako ma roky zmenili, ako ma dokázal zmeniť sám život... Zo zbrklej a temperamentnej dievčiny sa stala zodpovedná, trpezlivá a rozvážna matka. Kto by to bol povedal. Opäť som si zamyslene odpila z fľašky a dala povolenie alkoholu na to, aby mi otupil zmysly s úmyslom uľaviť si od bolesti, zabudnúť na problémy, no za každým ďalším dúškom sa môj cieľ vzďaľoval od reality. V hlave sa mi premietali rôzne obrazy, od nášho zoznámenia, až po narodenie Richarda Reného. Neznášala som to meno. Naozaj. Veď kto by dal svojmu synovi také meno, ale i napriek mojim námietkam si Erik vybojoval svoje a ja som povolila. Bol to jeho prvý syn a ja som nemala srdce mu to odoprieť. Bola som tak mladá keď sa Richard narodil. Mala som 23 rokov, keď som bola nútená naučiť sa zodpovednosti a dospieť zo ženy na matku. V tom období som už s Erikom žila viac než dva roky. Všetko zbehlo tak rýchlo a od nášho zoznámenia to nabralo veľmi rýchly spád. Vynechali sme sladké stretávky pod bránami, bozky pri dverách a vhupli sme do spoločného života v priebehu pol roka. Nasťahovala som sa k nemu v lete 2004 a v prenajatom byte sme žili až do Richardovho narodenia. Malý dvojizbový bytík vystriedal klasický štvorizbovák hneď ako sa Erikovi začalo dariť v podnikaní. To boli časy, keď sa ešte Erik venoval svojej rodine a robil všetko preto aby prekvitala šťastím. Milujúci priateľ, vzorný otec. Ale ako sa vraví, svadba všetko mení. Zobrali sme sa 1.mája 2009 v čase keď som pod srdcom nosila druhé dieťa – Sáru. Vskutku nádherná svadba, avšak po narodení Sáry, Erik ochladol. Október... studený a mrazivý. Spočiatku som si jeho neskoré príchody, časté odchody a osamelé noci vysvetľovala tak, že má milenku... potom na rad prišli scény, hystéria a neochota si na tento spôsob života zvyknúť... Až som rezignovala a takto je to dodnes. Za to obdobie padlo mnoho rozchodov, mnoho hádok a kriku, ale žiadne riešenie či vysvetlenie. A tak pre pokojný chod rodiny a najmä kvôli deťom, som zvolila taktiku mŕtveho chrobáka... žiadne výčitky, žiadny krik... všetko som sa to rozhodla dusiť v sebe až pokiaľ to raz nevybuchne.
Po líci mi stekala slza, no nechala som ju prejsť až ku brade a padnúť. Ďalšia slza... a ďalšia.
Hlasno som potiahla nosom neuvedomujúc si, že tým môžem zobudiť malú Sáru a opäť som do seba naliala víno.
- Kriste... – zašepkala som len čo mi ručičky na hodinách oznámili, že je 5 hodín ráno. Opitá a vyčerpaná som dvihla telefón a vytočila Erikovo číslo. Nič. Vytočila som ho znova... a znova... a nič.
- Do riti! – zakliala som a celú svoju pozornosť som sústredila na malé písmenka na displeji.
Erik. Je 5 hodín ráno. Mám strach. Kde si?
Na viac som sa nezmohla... Len čo som sms odoslala svojmu manželovi, unavená, osamelá a nešťastná som klesla do kresla a zaspala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
orfea2
16. 9.sept. 2012 19:30
prepáč, nečítala som to, len sa smejem, lebo aj ja som mala blogy s takýmto názvom a je mi to neprávom vtipné teraz
Napíš svoj komentár