Pýtate sa komu za to vďačím? Odpoveď je veľmi jednoduchá. V podstate za to všetko môže škola. Konkrétne naša profesorka slovenčiny. Nie predmet, ktorý učí, ale ona!
Úloha bola ľahká. Napísať fejtón.
No bolo to až potom, čo sme ju nasrali, a ona sa k nám začala správať tak, ako my k nej. Nebolo by na tom nič zlé, pretože ona je taký malý dobrák, a to čo povie, iba zriedkakedy aj dodrží. Sprvu všetko vyzeralo normálne. Vždy si v pokoji nabehla do triedy, navrieskala na nás, že sme odporný, tak bude aj ona, odrecitovala si svoju naučenú látku, a bez povšimnutia nechala fakt, že ju počúva ¼ ľudí. Niekedy sa ani nenamáhala napomínať nás, ale rovno prešla k tichému mlčaniu a čakala kedy zaregistrujeme to podivné ticho. No a potom v absolútnom kľude, s trocha väčšou rýchlosťou opustila triedu.
No ale späť k slohovej práci.
Nakecala nám, že jej nebude vadiť, ak si pomôžeme s internetom. Ale nemôže to byť všetko od slova do slova rovnaké. Nech si dáme aspoň toľko námahy, aby sme pomenili slová. Nie všetci sme totiž talentovaný, na podobné kraviny.
Dobre. Sadla som si nad to napísala pár riadkov, ako odo mňa chcela a odovzdala som to.
Všetko vyzeralo normálne. Ani trochu som s tým nebola spokojná, a bola som presvedčená, že to ani fejtón nie je. Ale aspoň nebudem mať nulu.
Ale prišiel zvrat. Drahú pani profesorku som stretla včera na chodbe a viete čo my zabila?
Že mám ten fejtón stiahnutý z netu! Pozerala som na ňu ako teľa na nové vráta a nemala som slov! Čakala som niečo v zmysle, „ľutujem Andrejka nie je to fejtón, ale vidím, že si si dala záležať, tak ti tu jednotku na konci roka dám“. Ale nie ona príde s takouto...
Povedala som jej, že to nie je pravda, že som to napísala sama. A ďalej. Vybehla na mňa, že tam nemám ani jednu chybu. Kukám po nej s výrazom spokojnosti, že aspoň raz sa mi to podarilo. Potom mi docvaklo, že som to písala na počítači, a tak som jej to aj povedala. A ona, že hej v pohode, to ste mohli. Nechápem čo odo mňa chcela!
A nechápem ju doteraz. Veď nám jasne a čisto povedala, že jej to nebude vadiť, že ju to neprekvapí, keď všetko odpíšeme, lebo už veľmi dobre vie, aký sme!
Ale nie! Po našom 2 minútovom slovnom súboji sa vzdala, a povedala, že mi uverila! Dobre. Spokojná som odkráčala na hodinu.
A dneska? Dnes ma vytočila ešte viac ako v pondelok. Do triedy doniesla papier, na ktorom boli napísané mená ľudí, ktorý ten fejtón iba stiahli! A hádajte čo. Bola som medzi nimi. Šokovane som na to pozerala a neverila som. Po pár hodinách ma to prešlo a nechala som to plávať.
Ale potom prišlo ADK. Čakala som na chodbe, kým nám otvoria a ona si ma zase odchytila!
A viete čo sa mi snažila nahovoriť tento krát? Že keby to nebolo tak dobré, tak mi aj uverí, že som to napísala! Tak práve v tej chvíli si moja sánka hľadala opäť moju tvár.
Na jednej strane ma to potešilo, veď mi nepriamo povedala, že sa jej moja práca páčila. Ale tá druhá strana bola horšia. Musím napísať ďalší fejtón! A tentoraz to musí byť odo mňa. VTF? ? ? ?
A tu nastupuje moja dilema. Mám tu profesorku rada. Je (bola) k nám milá, záležalo jej na našich známkach, a celkovo sa zaujímala aj o nás. Ale toto si posrala!
Ani si neviete predstaviť akú veľkú chuť mám, napísať jej veľkými písmenami na papier : NAČO MAM PÍSAŤ ĎALŠÍ FEJTÓN, KEĎ MI AJ TAK NEUVERÍTE, ŽE SOM HO NAPÍSALA SAMA?
Prikladám aj SVOJ fejtón:
Hovorí sa, že pes je najlepším priateľom človeka. Čo je teoreticky možné, pretože človek si najlepšie rozumie s tým, kto mu neodvráva a nevypytuje sa zbytočné vtieravé otázky. No a prakticky...povedzme si na rovinu, ktorý pes už svojmu pánovi povedal, čo si o ňom myslí? Akýmkoľvek spôsobom? Uveďme si príklad.
Je pol ôsmej večer. Znudený pán S. ( písmeno ako každé iné) sa rozvaľuje na pohovke a otupene zíza na obrazovku, nebezpečne blízko jeho oválnej tváre. Veď predsa je moderná doba, a okuliare sú v móde, tak prečo nie? Jeho dve deti sedia vo svojich útulných izbičkách s nosmi nacapenými na monitoroch a ostošesť ťukajú do klávesníc, ktoré po každom tvrdšom údere, držia po kope len silou vôle. Stále je moderná doba, peniaze tečú ako vodopády do peňaženiek pracujúcich rodičov, a výdobytky techniky sa dajú kúpiť na každom rohu, tak prečo nie?
Ich pes Lucky (meno ako každé iné) leží pred dverami vedúcimi do krásne veľkej záhradky, a nejaví známky života. Jeho miska na vodou zíva prázdnotou, z psích granúl v komore si urobili hlodavce samoobsluhu a jeho vodítko visí na stene nad ním. Chudák pes sa už pred hodinou vzdal nádeje, že jeho „psie oči“ si niekto všimne a kapitulovane sa zvalil na podložku. Keď to sním po pár hodinách vyzerá neveselo, z ničoho nič sa pán domu zdvihne a zamieri do kuchyne. O chvíľu sa začne veľkofilm Zoro pomstiteľ a on nechce pri jeho pozeraný umrieť strachom. Preto si šiel po pohár coly, aby si mohol po šoku, ktorý tento film obsahuje ( ten názov ho miatol ), spokojne doplniť zásobu cukru. Všimne si prázdnej misky na zemi a nedá mu to. Naleje do nej toľko vody, koľko taká mištička znesie a s povzdychom ( veď sa predsa musel zohnúť) ju položí na miesto. A život ide pokojným tempom ďalej.
Je to možné?
Komentuj
2 komenty k blogu
2
netuším, či je to fejtón alebo nie alebo ani neviem čo to ej ale je to fantastické ako každé tvoje diel vidno že tá profka iné diela nepozná
Napíš svoj komentár
ale je to od nej dosť veľké svinstvo, že si to nedala vysvetliť. toto aj nám robí na dejepise. dá nám jednotkovú písomku a s ňou prichádza aj úsmev a slová typu: dievčatá vzadu si zase pomohli ťaháčikmi
toto nám zabije, my na ňu kukáme ako puky a tiež sa mierne dvíhame zo stoličiek. človek sa učí, všetko vie, ale automaticky je odsúdený za čokoľvek dobré... ale je to sčasti jej chyba aj tak. ona si tých žiakov proti sebe hucká alebo čo. veď ju má každý v piči..a ona chudina asi komplexy pochytala z toho
kurnik, toto ma sere aj za teba. mám jej povedať na najbližšom dejepise?
ale vážne..rieš to. kto vám je triedny? síce..pani P. sa mi nezdá byť typ, ktorý by si zaslúžil niečo zlé, ale aj tak..spravodlivosť je spravodlivosť!
pôjdem s tebou za ňou? išla by som!!