O tom, že náhody existujú

Za mramorovými oknami hradu sa šírila noc. Tmavá clona pohlcovala všetku nádheru pevnosti Kamelot. Hodiny prednedávnom odbili dvanástu hodinu. Celé osadenstvo už spalo. Aspoň to tak na prvý pohľad vyzeralo. V jednom z okien tej mohutnej staby sa stále svietilo. Svetlo z troch sviečok slabo osvetľovalo veľkú izbu. Za stolom sedela mladá žena. Vek sa jej ťahal na tridsiatku. Sedela, v ruke zvierala brko a zo zúfalých očí jej padali slzy. Pergamen bol už celý premočený a na rozlúštenie jednotlivých slov by ste potrebovali najmenej tri slovníky.
„ Prečo som šúpala tú cibuľu? Vôbec tam nebola spomínaná“ z úst jej vyšiel priškrtený zvuk, ktorý prerušil jej monológ.
„ Veď už bol takmer hotový. Dozajtra nestihnem pripraviť ďalší“ skľúčený monológ sa niesol hradom. Vo vedľajšej komnate sa na to kvílenie zobudil mladý princ. Bol taký vykoľajený, že nedával pozor a hlavou vrazil do dreveného trámu. A tak sa stala vražda.
„ Budem musieť znovu vykradnúť biskupa“ premýšľala nahlas žena. Do jednej ruky vzala malú fľaštičku a do druhej plášť. Ten si prehodila cez plecia a fľaštičku pohotovo vypila. Ešte to v tom zhone neurobila naopak. Elixír neviditeľnosti zaúčinkoval v momente. Štýlom krok, pauza, krok, prechádzala chodbami hradu. Nakukovala do každého výklenku, výkladu, otvorenej izby. Nikto ju nemohol vidieť. Mohli len pozorovať uslzenú čmuhu ťahajúcu sa odnikiaľ nikam. V jednom z výťahov zbadala kráľa Artuša. Chcela mu zakričať nech jej podrží výťah no potom si všimla slúžku utekajúcu jej smerom. Už bola takmer pri nich, keď tu zrazu Artuš vybehol na posluhovačku. Mladá neviditeľná žena len tak-tak prešla dnu, popri vášnivo sa bozkávajúcej dvojici. Počkala nech Artuš voľnou rukou stisne knoflík, aby po ňom mohla stlačiť druhý. Na trojke vystúpila. Tie vzdychy a funenie nemohla dlhšie vydržať. Zostala po nej len mokrá mláka. Pauza, krok, pauza aaaa krok. Mierila si do jediných dverí, nachádzajúcich sa na chodbe. Z vrecka plášťa vytiahla manikúrové nožničky. Skúsene otvorila kryt elektronickej zámky a tam sa zastavila. Bolo tam 5 drôtikov. Chvíľu na ne zazerala. Rozhodla sa k radikálnemu riešeniu. Systematicky prestrihla každý. Oceľové dvere sa zvučkou Harryho Pottera otvorili. V tom momente sa na zemi zjavilo niekoľko svetelných lúčov. Alarm. Zaškerila sa a logickým uvažovaným sa pomaly dopracovala až k trezoru na konci. Z druhého vrecka plášťa vytiahla kladivko. Začala do trezoru divoko búšiť. Akonáhle sa železná vec dotkla tej drevenej do očí jej napľulo neznáme svinstvo. Zúrivo si utrela tvár voľnou rukou. Tento trezor bol silnejší než ten minulý. Dokonca aj poistka na dverách bola iná.
„ Slečna nemám vám s tým pomôcť? “ Do miestnosti vkročil desivo vyzerajúci muž v talári. Mladá žena naďalej búšila do trezoru. Blondína.
„ Ste obvinená z vraždy princa Edwina. Ak neprestanete ničiť cirkevný majetok, budete obžalovaná aj z vandalstva.“ Mladá žena až teraz registrovala muža. Šokovane sa pozrela do očí pána biskupa. Kladivo dopadlo na zem v rovnakej sekunde, ako guľka z M-90 zasiahla telo ženy.
Odvtedy sa po hrade Kamelot potuluje duch. Zanecháva po sebe iba mokré čmuhy a desivý rámus. A princ? Ten je rád, že zomrel skôr a ušiel sa mu posledný flek v nebi.

 Rozprávka

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu