Zrazu počujem praskot vetiev, ktoré sú popadané po zemi. Všetko stíchlo. Dokonca ani šum vetra už nebolo počuť. Zahladím sa do tmy odkiaľ ten zvuk prišiel. Spravím krok dopredu, aby som uvidela, čo ten zvuk spôsobilo. Dúfala som, že to bolo len nejaké lesné zviera, ale to ticho ma desilo. Z hmly sa vynorili obrysy postavy. Ruky mala zopnuté pred sebou a na hlave kapucňu. Do tváre jej nebolo vidieť. Môj tep sa zrýchlil. Azda v tom tichu bolo počuť aj môj zrýchlený tlkot srdca.
Pochopila som, že by som mala čo najrýchlejšie ujsť. Spravila som mierny krok späť, no spolu so mnou ho spravila aj tá postava. Neváhala som ani sekundu a na päte som sa ihneď otočila a rozbehla som sa v ústrety hore. Nevedela som, kam utekám, ale vedela som, že hlavne musím z toho strašidelného miesta ujsť.
Čím som bežala ďalej, tým les hustol. Nemohla som si však dovoliť zastať, pretože zvuk za mnou mi naznačoval, že tá postava s kapucňou na hlave beží za mnou. Ako som tak bežala, hlavou mi prechádzali rôzne myšlienky. Kto to je? Prečo ma naháňa? Ujdem jej vôbec? A keď nie, čo so mnou spraví?
Snažila som sa neobzerať. Bolo by to príliš riskantné. Mysliac si, že ten les je nekonečný a ja z neho už nikdy nevyjdem, som zastala a otočila sa. Nechcela som už viac utekať. Nemala som na to ani silu. Poobzerala som sa rýchlo okolo seba. Bolo to čudné a zároveň zvláštne miesto. Stromy tvorili kruh a medzi sebou mali rovnaký odstup. Či tak boli aj stromi za nimi, to neviem, pretože tie už pohltila tma. V tomto kruhu bolo oveľa viac svetla, čo spôsobovalo to, že koruny stromov sa neprekrývali, ale tiež vytvárali kruh. Presne nad týmto kruhom stál aj mesiac. Nič také som predtým nevidela.
Medzi dvoma stromami sa zjavila spomínaná postava. Stála tam, akoby sa bála podísť bližšie. Hodnú chvíľu sme na seba hľadeli, potom spravila malý krok smerom ku mne. Svetlo z mesiaca jej odokrylo tvár. Bol to muž. Vlasy, ktoré vyčnievali spod kapucne boli čierne. Čierne, ako aj jeho oči, čierne a hlboké, ako je aj noc. Na líci mal malú jazvu. Čo však bolo zvláštne, nesálal z neho strach, ale skôr naopak, pokoj.
Všimla som si, že v ruke niečo drží. Čakala som preto, čo urobí. Hľadeli sme si priamo do očí bez toho, aby čo len jeden z nás mrkol očami, či sa len pohol alebo prehovoril. Natiahol ruku smerom ku mne a otvoril dlaň. S tichým hlasom mi povedal „Nedáš si TWIX?“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár