Bola som tam asi druhý deň, keď sa ku mne na izbu dala na vlastné želanie preložiť. Bola o niečo vyššia ako ja, chudá ako prst, mala peroxidovo biele vlasy, 14 rokov a vkuse sa usmievala.
Keď sme sedeli v jedálni skoro nič nejedla, nečudo, nemocničná strava je strašná, ale ona nejedla ani to, čo jej doniesli rodičia.
Stále s niekým smskovala, telefonovala s nejakým zlatíčkom a chichotala sa do telefónu. Už mi to nedalo a tak som sa jej opýtala, prečo je vlastne tu. Nepripadala mi nezdravo.
Ona problém s úprimnosťou nemala. Je na detoxikácii. Otrávila sa liekmi, doma odpadla. So smiechom ešte dodala, že 5 dní nič nejedla a nič nepila, lebo si chce dať pírsing do brucha(mimochodom jeden mala v pere, v nose a v jazyku) a kamarát jej povedal, že je tučná. Rozhodla sa nejesť a keď nepomohlo, otrávila sa liekmi. Keď už si nemôže dať prepichnúť brucho, načo bude žiť?!
Prešlo pár dní. Mali ju prepustiť domov. Šla som po chodbe a na oddelenie akurát priviezli nejaké dievča na posteli. Jej matka ju držala za ruku a ona sa tak šťastne usmievala.
Vrátila som sa do izby a našla svoju spolubývajúcu plakať, rozprávala sa sama so sebou.
Pozerala som sa na ňu, nebolo potrebné sa pýtať, začala sama.
Jej 23 ročného priateľa obvinia zo sexuálneho zneužívania maloletej. Hnevala sa, veď ona s tým súhlasila. Mala len 14. Na otázku, či je to ten priateľ s ktorým si včera telefonovala len pokrútila hlavou, nie iný.
Viac som vedieť nepotrebovala...
Odišla domov, veselo mi kývala, sprevádzal ju brat a sestra. Pri jedálenskom stole so mnou sedelo dievča ktoré priviezli na posteli. Boli raňajky a my sme dostali biely rožok s maslom. Ešte som nikdy nikoho nevidela jesť s takou radosťou ako to robila ona. Kostnatým rúčkami zvierala rožok a pomaly z neho hrýzla.
Rozprávali sme sa spolu, o tom, čo tu robíme, o bežných veciach. Mala 15, doma odpadla. Rodičia si mysleli, že neje, lebo chce schudnúť. V nemocnici zistili, že má nádor, vyoperovali jej tri orgány. Skoro jej zasiahol aj žalúdok, preto nemohla jesť. Dva týždne na intenzívnej starostlivosti, ľahšia o deväť kíl.
Všetko, čo sme dostali na jedenie ovoniavala. Tešila sa keď mohla cítiť vôňu pomaranča, keď som sa ponúkla, že sa pôjdeme prejsť spolu von, keď dostala návštevu. Tešila sa, že ešte žije, o týždeň ju mali previezť na onkológiu.
V noci bol rozruch. Zobudila som sa na krik, pípanie prístrojov. Darmo som ju čakala na raňajkách. Už tam nebola. Doteraz neviem, čo s ňou je, ale dúfam, že nech už je kdekoľvek, je šťastná. Nemôžem zabudnúť na to, aký mala výraz v očiach. Som rada, že som ju stretla, že som stretla obidve. Dalo mi to veľkú lekciu.
Svoj život som som si začala vážiť viac. Oveľa viac a snažím sa tešiť z toho, čo mám. Veď toľko ľudí to má také ťažké a aj tak sa snažia žiť!
Venované Barborke.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
18miki18
12. 5.mája 2011 16:07
Veľmi pekne napísané. Je to holt tak, niektorí ľudia si veľa vecí nevážia a naopak iní by si to radi vážili ak by mohli ...
Napíš svoj komentár