V malej kuchynke starého domu rozvoniavala variaca sa polievka, veselo bublajúca v ošúchanom hrnci na bielom šporáku. Vedľa šporáka stálo dievča v modrých žabkách, vyťahaných teplákoch a voľnom tričku. Vlasy jej voľne padali do peknej tváre. S očami plnými sĺz hľadela na chlapca oproti sebe.
„A čo tak mandarínka Darinka?“, ozvala sa tichým, priškŕteným hlasom.
Chlapec sa usmial. „To by bolo fajn.“
Malou izbou sa rozľahla melódia detskej pesničky.
„Jeden pomaranč sa....“, začalo dievča.
„....zaľúbil raz, do Darinky....“, pokračoval chlapec.
Z dievčaťa sa vydral prudký vzlyk. Otočila sa, otvorila chladničku a vybrala bielu misku, v ktorej bol koláč ozdobený v tvare stromčeka.
„Aha čo som dnes spravila!“, ukazovala mu.
„Tak rád by som ho ochutnal.“, poznamenal chlapec a zahľadel sa do neznáma. „Kde to že máš matku?“
opýtal sa jemne.
„Išla do kostola.“, dievčaťu stekali slzy po oboch lícach, sklopila oči k zemi a opäť sa zahľadela na chlapca.
„Mala som ísť za ňou. Prší..... Volala som jej. Povedala, že by potom nestihla začiatok, ak by ma zviezla, že je to moja vina, do kostola ma netreba.“, precedila pomedzi zuby so známkou plameňov v očiach.
Chlapec sa pousmial a utrel si oči. „Sťažuj sa ty neprispôsobivé stvorenie.“, povedal so sarkazmom. „Prišiel som k vianočnému stolu...“, odmlčal sa. „...vieš aký je to pocit, keď ti ľudia ktorí majú aspoň predstierať, že znesú tvoju prítomnosť povedia, že pre teba tu miesto nie je?“
Dievča sa zatvárilo ľútostivo. Len pokrútilo hlavou, schmatlo pokrievku a prikrylo misu zemiakového šalátu.
„Myslím, že tá polievka je hotová.“, vypla šporák a položila ťažký hrniec bokom.
„Vraj nemajú peniaze. Predali auto aby zaplatili plyn. Ale....darčekov nakúpili celej rodine....toľko. A mne..... nepovedali ani Veselé Vianoce.“, sťažka prehĺtol. „Sám som si zobral stoličku a prisunul k stolu aby som sa s nimi najedol. Mal som chuť ísť do svojej izby.“
„Nie! To by si im ukázal, že si slabí. My bojujeme! My vždy budeme bojovať.“, dievča natiahlo ruku k obrazovke laptopu. „Toto vydržíme.“, pozrela sa do kamery a utrela si slzy. „Prepáč, revem ako malé decko. Ale keď človek by....“
„Ty ešte niečo očakávaš? Ty aspoň....ale nič. Volala si domov?“
„Volala.“, slzy z očí dievčaťa sa spustili prúdom. „Boli takí šťastní. A neboli sami. A ty?“
„Nie, inak by som dopadol ako ty teraz.“, neprítomne sa zasmial. „Ideme si ešte spievať?“
„Počkaj.“, schmatla laptop a utekala do svojej izby. Hodila sa na na posteľ zakrytú bielou prikrývkou. Položila laptop na vankúš a sama si ľahla oproti. „Môžeš.“, povedala. Chlapec na obrazovke sa vykrivil kútik úst s pokusom o úsmev a zakrytie sĺz.
Za oknami pršalo sťa z krhly. Bol 24. december, Štedrý večer. Dvaja mladí osamelí ľudia na opačných koncoch USA ležali na posteliach v prázdnych izbách a v ušiach im znela melódia Posledných Vianoc.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár