Ako vždy aj dnes som tu bola sama. Letný sobotňajší večer, vonku prší. Zas sa cítim osamelo. Moji priatelia nikdy mojimi prateľmi neboli. Odkedy som utiekla od všetkých starostí, utiekla som aj od nich, od svojeho života. Zmenila som sa.
Pohodlnejšie som sa zahniezdila v kresla a hľadela von oknom. Vtom som si všimla jeho pohľad. Smiali sa, vyzerali naozaj štastne. Všetci. Pozreli sa na mňa a zas rýchlo otočili hlavu. Sadli si asi o dva boxy ďalej. Zaprisala som sa, že na mňa žmurkol. Jeho aj jeho kamarátov som videla mnohokrát. Občas som mala pocit, že nie je normálne, že sme stále na rovnakých miestach. Hľadel vždy rovnako. Z časti uhrančivo, skúmavo, niečo v jeho očiach ma lákalo. Aj ona bola vždy s ním. Mala tie isté črty, ten istý smiech...Hľadela rovnako.
Znervóznela som. Rýchlo som zaplatila, prehodila si kapucňu plášťa cez hlavu a pobrala sa do dažďa.
Bežala som dva bloky, zahla smerom k stanici metra.
Premoknutá do nitky som ledva chytila svoju linku. Sedela som dnu a triasla sa od zimy. Nevedela som pochopiť ako môže byť v auguste takto chladno. Oproti mne sedela žena a na kolenách držala malé dieťa. Zacítila som pichnutie v hrudi. Z vrecka som vytiahla mobil a vyťukala číslo....Môj cieľ, vystupujem. Mobil som zastrčila naspäť.
Zastala som pred renovovanou historickou budovou. Podišla som ku dverám a snažila sa z kabelky vyhrabať kľúče. Niekto ma chytil za rameno. Na krku som cítila teplý dych tohoto cudzinca. Do nosa sa mi votrela jeho vôňa a telom mi prebehla triaška. Strčil ruku do vrecka mojeho kabáta a odišiel. Ťažko som dýchala, ešte stále som sa nedokázala otočiť. Vedela som, že to bol on, určite sa nemýlim. Rýchlo som otvorila dvete a točitým schodiskom vybehla na tretie poschodie. Zhádzala som zo seba mokré veci, omotala okolo seba deku a skúala vrecko vlastného námornicky modrého kabátu.
Bol tam zhužvaný kúsok papiera...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár