Láska, mír a porozumění. To jsou věci, které si musí každý člověk pěstovat.

Vonku je znova pekne. Jasná obloha, slnko praží na naše pripečené hlavy a všade sú bežci, skateri a samozrejme Saganovci.

Na ihrisku sú mladé mamičky so svojimi urevanými investíciami a ja som na pošte a čakám.

Totiž stratil som občiansky preukaz a dnes je práve ten deň, kedy dostanem druhý. Áno.

Predo mnou je asi pätnásť ľudí a ide iba jedna priehradka. Do piče tam.
Otočím svoju prašinu doľava a cez sklo vidím, ako fajčia tie fešandy z potravín. Už dlhšiu dobu som nevidel svoju Pussynku predavačku. Pravdepodobne sa na to vysrala. Asi chcela niečo perspektívnejšie. Nudím sa a tak si svoju pussynku predstavím nahú. V dlaniach cítim jej stoporenú bradavku. Nakláňam sa k nej tvár.

Áno! Dotýkame sa pier. Už cítim jej jazyk, zároveň cítim ako sa mi dvíha stan a pukajú švy na nohaviciach. Vzdychá. Druhou rukou jej zájdem medzi nohy a bozkávam ju na krku. Mám v nej prsty, ktoré v nej robia kreácie ako akvabely. Vravím si; Rozopni mi, prosím ťa, rifle. Davaj!

Je na kolenách a modlí sa k môjmu rozkroku. Nakoniec mi začne rozopínať nohavice. Gombík po gombíku a mňa to mučí.

Posledný gombík.

Cítim jej ruku na svojom penise. Snaží sa ho vytiahnuť. Vravím jej: „S citom.“
Otvára ústa. Cítim jej dych na žaludi a druhou rukou mi s citom mačka vajčíská. Áááá....Pridáva na rýchlosti, hlava jej lieta....

„Mladý pán, na čo čakáte?!“

„Dopiče!“

„Prosím?“

„Nič, nič.“

S erekciou ide k priehradke a podávam jej papier od polície, ktorý mi istý čas slúžil ako náhrada za OP.

Bubnujem prstami po drevenej doske, zazrie po mne. „Poprosím si vodičák, alebo kartičku MHD.“

„Čo? No mám tu iba Zdravotný preukaz. Vodičák nemám.“

„Nuž bohužiaľ.“

„Aké bohužiaľ?“

„Nemôžem vám dať OP.“

Dopiče, to je skrytá kamera, alebo čo kurva, pomyslím si.

„Veď tu mám papier od polície. Odkedy má nejaká vyjebaná pošta väčšie právomoci ako polícia?“

„Viete, ja mám mladý plat na to, aby som sa s Vami hádala.“

„Viete, a ja som dosť nasraný na to, aby som ti prijebal aj cez to plexisklo.“

„Upokojte sa. Ja iba potrebujem nejaký preukaz s vašou fotkou.“

„Ale ja žiaden nemám. To ako nedostanem občiansky?“

„Choďte domov a nájdite nejaký starý preukaz od MHD. Isto ho doma máte.“

Kopol so priehradky a šiel som domov. PO hodine a pól som našiel sedem rokov starú preukážku. Vrátil som sa späť na poštu. Už tam nebolo toľko ľudí. Iba ja a nejaký starý pán.

Pristavil som sa k priehradke ku mojej starej kamarátke, pred ňu som položil papier od polície a starú preukážku.

Prezerala si, čumela na mňa, tvárila sa kyslo a ja som mal nervy.
Už sa chcel niečo opýtať, keď som začul starého pána vravieť. „Ako to, že tu nemám balík. Veď tu mám papier , zaplatil som štyridsaťpäť eur a mám to tu na pošte.“

„Asi ho má náš kuriér.“

„Dajte mi naňho číslo.“

„Janka máte číslo na kuriéra?“

„Nie, nie.“

„Alebo sa popýtajte susedov. Možno niekto milí vám to prevzal.“

„Toto je neskutočné!“ pridal som sa. „Mne tu neuznáte úradný dokument a tu nejaký kuriér si dovolí dať cudziemu človeku balík v hodnote štyridsiatichpiatich eur.“

Zobral som si občiansky preukaz a šiel som do McDonaldu sa najesť. V schránke som si našiel zľavové kupóny.

 Pseudoblog

14 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu