Rozhodni sa I

Časť Prvá – Smrť, plač a ticho

Kapitola prvá

Život je úžasný. Nikdy neviete, čo vás čaká za dverami. Keď som mal štyri, otvoril som dvere a spadol zo schodov. Asi k tomu dopomohol otcov opičí krik, keď som po nich skákal dolu.
V deviatich som spadol do kanalizačného potrubia, dve hodiny ma tesali von. Oco ma zbil, vraj akú hanbu musel kvôli mne zažiť. Po mojich šestnástich narodeninách umrel na otravu acetónom, natieral auto. Niežeby nebol inteligentný, len rád skúšal nové veci a nemal v živote šťastie. Neviem, či jeho smrť bola na niečo dobrá. Smrť je dobrá vec, alebo by sa mala považovať za dobrú vec. Tak či tak, život beží rýchlejšie, ako si to prajeme.
Keď som stretol Izy, mal som už dvadsaťjeden a kečup mi stekal po brade. Podišla bližšie, zhnusene mi pozrela do očí a povedala:
„To som mohla tušiť, všetci sa musíte hneď zhovädiť,“ a odišla rezkým krokom.
Dvere boli pevné, no sklo to nevydržalo, ani sa neobrátila. Osadenstvo v reštaurácii zhrozene pozrelo na mňa, čo som jej len mohol povedať, keď to tu rozbila. Utrel som si kečup do rukáva a vybehol na ulicu. Svetlá lámp žiarili prenikavo do tela, šelest na srdci sa ozýval. No videl som ju na druhej strane ulice, sedela na lavičke a besne trieskala do mobilu. Prebehol som cez cestu a zastal pri nej. Mala dlhé čierne čižmy po kolená a nádherné červené šaty. Kabelka ležala na zemi, bola roztrhaná najmenej na dvadsaťštyri častí. Keď ma uvidela, hodila do mňa mobil.
„Ja to nenosím stále! Len teraz, veď doma mám iba rozťahaný sveter a staré džínsy s teniskami,” ako keby sa ospravedlňovala, no neviem prečo. Všimol som si, že mala hnedé vlasy, mám rád hnedé vlasy, pripomínajú mi Livi. No na Livi som momentálne nemal chuť. Určite sedela vo svojom byte a zatrpknuto na mňa nadávala, vždy to robila, ona bola za tú nevinnú, akoby bola bohyňa, alebo čo. Ach, naozaj nemám chuť na ňu myslieť.
Rozplakala sa, nevedel som, čo mám robiť. Nikdy som nevedel, čo robiť v takých situáciách. Nebol som na ne pripravený, v našej rodine sa neplakalo, asi preto som taký mizerný človek. Plač pomáha, je to dobrá vec. Sadol som si ku nej a rozmýšľal, kde sa jej mám dotknúť. Keby som sa jej dotkol stehna, myslela by si, že chcem sex. Sex som nechcel, aspoň nie teraz. Na plecia by to bolo veľmi osobné, bol by som ako najlepší kamoš. Na tvári, veľmi romantické. Podal som jej vreckovku. Reakcia bola prudká.
„A čo s tým mám robiť?! To sa dáva iba vo filmoch....idiot.“ zahanbene som ju odložil.
„Čo sa vám stalo? To ten kečup, určite to bol ten kečup, alebo skôr ten kečup na mne, už aj bez neho vyzerám dosť ostro.“
„Nie,“ - dodala s úsmevom. Tiež som sa usmial a už som sa k problému nevracal.
„Kde bývaš?“
„Neďaleko. Čo chceš?“
„Poď, odprevadím ťa, je veľa hodín“

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu