Mala ďalších 3 – och súrodencov ale tí už nežili spolu s ňou a rodičmi. Ako najmladšia dcéra bola pod drobnohľadom rodičov. Avšak začiatkom puberty sa jej vzťah k rodičom od základu zmenil. Často sa s nimi hádala už iba pre malichernosti.
Jedného dňa prišla zo školy domov a čakalo ju prekvapenie :
"Ahoj Klari", povedala to až príliš milo.
"Ahoj mami", nahodila som obvyklí úsmev.
Musíme sa s tebou o niečom vážnom porozprávať. Tu si sadni. Vieš našla som si v Bratislave lepšiu prácu a tak sa tam presťahujeme začiatkom júla.
"Čože sa? To nemyslíš vážne, že nie?"
"Veď aj tak by si už šla na strednú a išla do nového prostredia."
"Toto má byť akože výhovorka alebo ma to má snáď upokojiť?", radšej som to nevyslovila nahlas.
"A to si sa so mnou nemohla poradiť alebo ja neviem čo? To mi to akože iba oznamuješ a ja mám iba kývnuť hlavou a zahodiť všetko čo tu mám a poslušne odisť?"
"Nezdá sa ti, že si nejaká drzá? Som tvoja mama a pokiaľ bývaš pod mojou strechou budeš robiť to čo ja poviem!"
"Jáj jasné tak sa idem zbaliť, keďže si mi to oznámila až 2 dni pred odchodom", povedala som najironickejšie ako to len šlo a odišla do izby. Ešte dlho som predýchavala tú informáciu.
"Nakoniec to nemusí byť také strašné veď tu nemám až toľko skutočných priateľov ako som si myslela."
Keďže som v posledných 3 – och mesiacov stratila najlepšiu kamarátku akú som kedy mala tak som si začala baliť všetky veci a spievala si s rádiom, ktoré mame hralo v kuchyni a premýšľala aké to celé bude. Jedného som sa bála či ma príjmu či si nájdem nových priateľov keďže v zoznamovaní som nebola extra talent.
Nastal deň D. Skoro ráno prišlo nákladné auto pred náš dom a trvalo necelé 2 hodiny kým celý môj doterajší život odniesli v krabiciach do auta. Ako som sa nato pozerala začali sa mi do očí tlačiť slzy a tak som radšej odbehla preč a odišla sa teda definitívne rozlúčiť s Leou, mojou kamarátkou od detstva. Zase som začala plakať ako malá keď ma Lea objímala.
"Veď sa ešte uvidíme, predsa nejdeš na druhý koniec zemegule", snažila sa neplakať ale nejako jej to nešlo a tak to po chvíli vzdala a s plačom ma ešte raz objala.
"Sľubujem, že si budeme písať, telefonovať a cez prázdniny sa budeme navštevovať", povedala som a utrela si slzy.
Ešte som zakričala "Do skorého videnia a nezabudni na mňa" a nasadla do nášho auta a vydala sa napospas hlavnému mestu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár