Ako sa mi pojebalo leto, časť druhá (voľné pokračovanie)

Poznáte ten pocit, kedy si myslíte, že je všetko ok. Všetko sa darí, ako sa má, máte z toho radosť. Potom sa jedného dňa prebudíte a niečo vám naznačí, že to nebude úplne úžasné. Môžu to byť napríklad obrovské kŕče v bruchu, ktoré zaháňate Ibalginom, alebo plne obsadený vlak, v ktorom si na pár zastávok musíte sadnúť do uličky a v ktorom kvôli rachotajúcej lokomotíve hneď za vaším chrbtom nepočujete ani len slová pesničky, čo máte pustenú v mp3ke. Alebo to môže byť taký ten nepríjemný pocit, keď sa zobudíte a zistíte, že váš ten blbý komár zase poštípal na najlukratívnejšie miesto, napríklad na ľavú stranu sánky na bradu, alebo hneď pod ľavú stranu zadku, takže to svrbí pri sedení...

Náznakov môže byť mnoho, smutné však je, že tieto náznaky toho, že sa niečo pokazí/poserie/absolútne DOJEBE, sú väčšinou správne a neskutočne pravdivé. A nenechávajú na seba dlho čakať. Ja som sa napríklad dnes ráno zobudila a mala som toho neskutočne veľa na práci - napríklad som si vravela, ako si pozriem na nete tie predajné miesta spoločnosti TicketPro či jak sa to volá tá pofidérna spoločnosť, pôjdem kúpiť lístky na Colours of Ostrava, potom sa zbehnem najesť, potom za starkou, nafarbiť si vlasy, potom že sa donútim ísť dať možno aj ostrihať, a vlastne že sa zastavím aj v Ticketportali po lístky na Punkáčov... a sorry, na chvíľu musím prestať písať, pretože zase od zlosti, nervov, nespokojnosti a vôbec, absolútne dezilúzie ako absolútne infantilná krava plačem ako malé decko. A okrem toho tu mám toho najväčšieho komára na svete, ktorý mi práve bzučí pri stene, tak si na ňom idem vybiť zlosť.

(prestávka)
Komár zlikvidovaný pohodeným časopisom. Výsledok: smrť natrikrát, veľmi nevydarená. Samozrejme, že ja ho nemôžem zabiť na stene alebo na podlahe, kde by nezanechal škody, ale ho napokon musím rozplácnuť na prevesenom svetri, aby som si ho už nebola bez opratia ochotná obliecť. Čo mi pripomína, že mám v izbe bordel ako v tanku a nemienim si ho upratovať, pretože nevidím jediný racionálny dôvod.

Skončila som niekde tam, že som sa na tento deň tešila. Ešte zovčera ma síce držala blbá nálada spôsobená cestovaním vlakom a samotným odchodom zo stanice, z ktorej som odchádzala, ale aj tak. (Zaujímalo by ma, ako sa sem ten hnusný, odporný komár dostal, keď som mala celý deň a celú noc zavreté okno. Oni sa vedia premiestňovať alebo čo?! Ešte k tomu taký gigantický, fuj.) Predstava tých úžasných dní v Ostrave, bože, tešila som sa na to ani neviem ako dlho. Už som si vybavovala, ako uvidím všetky tie super kapely spoločne s človekom, s ktorým mi je všade najlepšie. A už dnes budem držať v rukách tie vstupenky, hurá, len musím zistiť, kde ich to...

...nasledoval klik na stránku Colours of Ostrava a zblednutá tvár. Ako prvé na mňa vyskočil optimisticky vyzerajúci žltočervený nápis: Vyprodáno! Sold out! Ďekujeme!" Myslela som si, že je to vtip, tak som prebrázdila stránku. Odprisahala by som, že kedysi mali na stránke napísané, že počet lístkov na Colours nie je obmedzený! To je ale úplne jedno, pretože ak aj bol neobmedzený, tak sa napriek tomu vypredal. A tak idem... idem nikam miesto na Colours. Netreba baliť stan, netreba kupovať kolíky (teda vlastne, treba, na Topfest, na ktorý by som pre zmenu išla ale tiež nejdem...). Netreba zháňať lístky na autobus, netreba nič, netreba sa tešiť.

Netreba nič. Ani leto vlastne netreba. Nevravím, že som sa netešila na druhý fest, čo som mala vo vyhliadke, teda na Punkáčov deťom, ale bola to "z nouze cnost", navrhla som to preto, že ak NÁHODOU budem mať voľno, tak by sme mohli skočiť... ale pri mojom šťastí tam buď na mňa padne stan alebo sa to celé zruší ako Minikvas (čo je vlastne ďalší bod, ktorý jasne poukazoval na to, že dnes sa niečo strašne poserie).

A tak som od zlosti postla na net niečo v štýle, že v tej dobe kľudne môžem aj robiť, že však ja nepotrebujem voľno, a ani nie päť minút na to mi volá kolegyňa:
"Prosím ťa, prosím, vezmeš mi zmenu zajtra? Veľmi prosím prosím, dozajtra mám odovzdať komplet prerobenú bakalárku, ak chcem známku od A do E... a zajtra mám zmenu a ja nemám koho iného nájsť..."
Tak som na ňu nakričala, keď mi ponúkla, že mi kľudne vezme v júli aj dve zmeny, že na to nech zabudne, že ja nikam nejdem, že ja to voľno nepotrebujem, že ja tam možno budem robiť, že nech ide do prčíc, že na to nemám náladu....
Ale asi sa na seba nebudem vedieť pozrieť do zrkadla, ak jej s tým nepomôžem. Plán príchodu mojej polovičky na zajtra a pozajtra sa niesol v rovine hypotetickej a tuším sa momentálne mojím samaritánstvom absolútne zrútil, aj napriek tomu, ako veľmi by som ho chcela a potrebovala vidieť po tom, ako ma zase raz niečo takto rozjebalo. Prepáč, zlatko, vieš, že som taká... že to viem celé ešte zhoršiť, keď už je to aj tak dosť zlé, ale tuná to bude aspoň pre poriadne dobrú vec a hádam to tá Ivana napokon dá...

A tak jej idem zavolať a potom sa pustiť do práce. Lebo musím. Lebo od zajtra budem mať OSEM zmien po sebe a 16 DNÍ nebudem doma na dlhšie než na spánok. Áno, chcela som to tak sama, kvôli Colours, na ktoré nejdem....
....Lebo sa mi do toho vôbec nechce, ale inokedy to nespravím, a tá otravná ofina mi už vôbec nechce stáť, ako by mala, tie vyrastené vlasy vyzerajú ako u cigánky, byt vyzerá ako po bombe... a nič sa mi nechce.

Mám chuť ľahnúť si do perín a plakať. A vonku strašne pekne svieti slniečko, ale mne je aj tak zima...

Ja už asi naozaj vôbec nechcem leto...

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu