Ako som mu za to nestála (Skutočný príbeh jedného veľmi posraného dňa)

Keď som sa ráno prebudila, tušila som, že celý deň bude stáť za dve veci: za nič a za hovno. Síce som sa tomu smiala, ale niekde vnútri som to cítila.

Začalo to zle zapálenou cigaretou na zastávke a autobusom, v ktorom som sa tlačila ako sardinka. Pokračovalo to hlavybolením a dierou vo vyučovaní, ktorá ma vždy dokonale uspí.

Chcela som si kúpiť nejaké pekné, jarné, kvietkované topánky a šatku. No to už vidíte. Tak, ako toho vždy plné obchody, áno, presne tak sa to zo všetkých obchodov, ktoré som prešla, bez stopy vyparilo. Ale však prečoby nie, keď chcem nakupovať?

Pokračovalo to obedom. Že bravčový rezeň a zemiakový šalát. No to určite. Šalát s kusmi cibule väčšími než kúsky zemiakov a rezeň, ktorý by sa hodom do niečej hlavy pokojne mohol stať vražedným nástrojom.

Aj tak to na tom obede nebolo o tom. Neznášam, keď sa niekto na mňa pozrie, pozdraví, a ďalej sa tvári, že ma nepozná. Hlavne, ak je to človek, na ktorom mi záleží. Vie ma to tak naštvať, že by som hrýzla všetko naokolo!

Tentoraz ma to nenaštvalo. Bola som smutná a z obeda som nezjedla nič. Vlastne som nejedla nič už dva dni. Neznášam ignoráciu. Bežne nestojím ľuďom za to, aby sa so mnou poriadne bavili. Čo som komu spravila, že je to so mnou také zlé?

A neznášam zdĺhavé hodiny, na ktorých človek nerobí nič iné, len počúva prezentáciu seminárnych prác. Hodina a pol! Na začiatku je to zaujímavé, potom sa niekde vzadu začne niekto baviť, mňa to irituje, a napokon už ani nepočúvam.

Uliala som sa z jednej hodiny, lebo ma stále bolela hlava. Tešila som sa na večerné stretnutie, dokonca aj napriek tomu, že sa za mňa hanbil na obede a nevedel ma ani normálne pozdraviť a objať, keď videl, že mi na tvári chýba inak všadeprítomný úsmev. Nevadí! Len som ho chcela vidieť.

Keď som beznádejne do večera čakala na smsku, pochopila som, že sa niečo deje. A tak sa aj dialo. Prechádzka po sídlisku, dva litre sudového a samé nadávky.

Milujem, keď s niekým telefonujem, poviem mu, že som mala hrozný deň, ospravedlním sa, ak som mu niečo odsekla alebo čo... a nestojím ani za to, aby mi ten Niekto povedal: "za 5 minút som tam". Hoci na päť minút. NA MINÚTU! Len aby som vedela, že ho to trápi. Že mi tú posranú náladu chce zlepšiť.

Neprišiel. Samozrejme, že neprišiel. Akonáhle sa o niekom hovorí v mužskom rode, je okamžite jasné, že NIEKDE bude nejaký problém. Nechápem, prečo ešte stále verím tomu, že nejaký chlap je schopný mať ma rád.

Do neba volajúca hovadina. A ešte aká! Neviem, čím som si to zaslúžila, ale je to fakt. Nikdy nie som s nikým šťastná. A ak, tak to trvá tak krátko, že sa to môže počítať na hodiny, maximálne dni... týždne už naozaj netreba.

Nebyť priateliek, tak včera asi skúšam skákať z balkóna. Nie doslova, ja sa mám rada. Ale chápete.

Rozbila som popolník a rozsypala cigarety po celom balkóne. Plakala som. Strašne som plakala. Pretože len chcem, aby ma mal niekto rád. To je celé. A nikomu za to nestojím. A preto som plakala.

Držali ma, hladkali, objímali a všetko bolo po chvíli ok. Slzy vystriedali kvapky vína a napokon rum. Dnes ráno mám sucho v hube a ešte väčšie v srdci.

Mám pocit, že už nikdy nebudem schopná nejakému CHLAPOVI uveriť, že mu na mne záleží.

Keď to všetci predstierajú, tak nech sa na mňa nehnevajú.

Jedinou otázkou však stále ostáva:

Čo je dopekla na mne také hrozné a neznesiteľné, že niekomu nestojím za to, aby na 5 minút prešiel pol ulice, objal ma a potom sa vrátil pokojne sa schlastať s kamarátmi aj do kómy?

Prečo nestojím ani za deravý groš?

Prečo vždy, keď niečomu uverím, tak spadnem tak, že sa nevládzem postaviť sama?

Dnes sa oblečiem do príliš farebného a najlepšia priateľka si všimne, že mi je nanič. Pretože keď mi je nanič, chodím v čiernom, ale dnes sa chcem kamuflovať, tak si dám hýrivé farby. Ona to spozná.

Aspoňže tí priatelia existujú.

A viete, čo je najväčšia sranda? Že ten, komu patrili tie roztrpčené riadky, je taký úžasný človek, akého som už dávno nestretla a ja vôbec nechápem, prečo sa včera tak zachoval.

A čo ma štve najviac je fakt, že si nikdy neprečíta tieto riadky a nepochopí, že mi na ňom proste záleží a že nechcem nič viac, než aby jemu záležalo na mne. Aspoň trošičku.

CHCEM TAK VEĽA?!

 Blog

34 0 0 0 0

Komentuj

24 komentov k blogu