Ako stihnúť prejsť všetky londýnske pamiatky za jedno popoludnie

(Londýnsky Vianočný Denník, 6. deň)

Áno, uvedomujem si, že tento denník píšem so zhruba tak triliónročným oneskorením a väčšina tých ľudí, čo si to v decembri čítala už aj zabudla, že som v nejakom Londýne bola, ale... k úcte mi slúži, že ešte stále na tom nie som časovo tak zle ako Anzu píšuca svoje zážitky z výletu do Lisabonu.

Ale aby som bola k veci, chcem sa vám ospravedlniť za mimoriadne zavádzajúci nadpis, ktorý by vás mohol zvádzať k tomu, že by ste si mysleli, že sa mi podarilo vidieť všetky dôležité londýnske pamiatky za jediné popoludnie. Nie, nie je to tak. Toto zavádzanie spôsobil fakt, že toto nebola moja prvá, ani druhá a dokonca ani tretia návšteva Londýna, ktorú som absolvovala, a tak už som miesta ako Parlament, Big Ben, Londýnske akvárium, Londýnske oko a iné atrakcie mala tú česť dávno vidieť.

A tak sme sa v predposledný deň môjho veľkolepého pobytu rozhodli, že miesto toho navštívime nejaké tie miesta, ktoré sme ešte v minulosti nenavštívili, a do rany nám padli dve verejné, bezplatné londýnske múzeá - tým prvým bolo Prírodovedné. Okolo dvanástej sme sa dotrepali pred nádherne vyzerajúce múzeum s nádherne si to šinúcou radou až niekam do záhrad. Trochu sme zabudli na to, že všetci Londýnčania majú momentálne voľno a ich ratolesti majú v školách prázdniny, čo znamená, že každý druhý sa pôjde do Prírodovedeckého múzea pozrieť na kostry dinosaurov, ale tak... chybička se vloudila a tak sme si v príjemnom počasí vystáli vonku zhruba 40minútovú radu dovnútra a potom už všetko išlo ako po masle.

Hádajte, čo majú v tomto múzeu! Áno, dinosaury, ale to som vám ešte nestihla povedať, že mňa dinosaury nezaujímajú. Zato som však celkom zbláznená do šutrov a iných drobností mineralogického charakteru, a na poschodí nad kostrou veeeeeľkého dinosaura je mineralogická expozície spoločne s expozíciou drahých kameňov. Proste a jednoducho... EXTÁZA! Dodnes som za mineralogický raj na zemi považovala Mineralogické múzeum v Banskej Štiavnici, ale môže sa asi tak 23x schovať oproti expozícii v Londýne. Prejsť nám ju trvalo asi hodinu a štvrť rýchlosťou, ktorá už rýchlejšia naozaj ani nemohla byť, pretože za tento deň sme toho ešte chceli toľko stihnúť.

A tie šutre! A šuter z Marsu! A nádherné drahokamy! A ametystové geódy veľké ako človek! A kryštálové drúzy čisté ako... no, ako krištáľ! A diamant Star Of South Africa... ktorý vo svojej vitrínke nebol, pretože ho "na chvíľu zobrali preč z expozície na vedecké skúmanie", ako hlásila tabuľka. Ale to nevadí, aj tak tam boli rubíny veľké ako slepačie vajcia. Ach!

Otupená z toľkého ligotania naokolo som len mierne neochotne privolila na premiestnenie sa do múzea kráľovnej Viktórie a jej manžela princa Alberta, ktorí za svojho života začali hromadiť kopu bohatstva, ktoré majú, ale nepoužívajú a nepotrebujú a ktoré nakradli v Indii a iných kolóniách, a ukladať ho do tohto domu, ktorý sa časom stal doslova chrámom bohatstva a nádhery.

Keďže na prejdenie celého múzea by sme potrebovali tak tri a pol dňa, rozhodli sme sa pre detailné preskúmanie expozície šperkov. To sme proste nemali robiť. To zlato! To množstvo nádherných koruniek, krabičiek, prstienkov, náramkov, náhrdelníkov, tie diamantami a rubínmi vykladané sošky zvieratiek, tie diamantmi vykladané rukoväte mečov a kordov, ten jagot a to trblietanie sa všade naokolo! Myslela som, že to tam vykradnem a priznám sa, že som prestala ľutovať, že som odišla z expozície minerálov, pretože toto NAOZAJ stálo za to.

Našou ďalšou zastávkou sa stali potraviny, v ktorých sme si kúpili Coca-Colu, lebo sme boli s našimi smädní ako dromedári. A hneď potom Harrods, čo je najväčší a najznámejší a zrejme najprestížnejší obchodný dom v Londýne. Panuje o ňom dokonca aj fáma, že do neho môže človek vkročiť iba slušne oblečený, ale sklamem vás - keby to tak naozaj bolo, tak by z neho museli rozhodne vyhodiť tak trištvrtinu ľudí, ktorá sa vovnútri nachádzala. V Harrods je jeden jediný obchod, v ktorom pravidelne (rozumej vždy, keď tam sme) nakupujeme, a tým je pekáreň, ktorá je naozaj bezkonkurenčná. A tak sme tam vpálili, chytili do rúk prvé, čo bolo teplé a utiekli s tým na ulicu, aby sme to mohli zjesť.

Spokojní, najedení, ale už aj dostatočne unavení sme sa premiestnili okolo Hyde Parku na Oxford Street. Rozhodli sme sa, že pôjdeme autobusom, keďže sa nám nechcelo tak ďaleko šlapať, a ja som kvíkala pri pohľade z poschodia doubledeckeru pri pohľade na "Winter Wonderland", ktorý tradične každoročne býva pri vchode do Hyde Parku a jedna sa o nádherne vysvietený, jeden z najtradičnejších londýnskych vianočných trhov. Je nádherný, cukrovinkový, sú v ňom stánky s jedlom, kopa krásnych kolotočov a ešte krajšie stánky s najrôznejšími vianočnými ozdobami... a my sme sa tam nechystali. Asi desaťkrát som skvíkla, aby sme tam miesto Oxford Street išli, že ja sa môžem na vianočnú výzdobu vykašľať, ale rodičia boli nekompromisní, hoci mama vyzerala byť mojimi psími očami mierne nalomená.

Musím však povedať, že výzdoba na Oxford, Regent a Carnaby Street bola naozaj krásna, takže som sa ako-tak upokojila. Po neúspešnom pokuse nájsť si nejaké to sedenie v kaviarni Costa (už som sa tešila na perníkové latté, a napokon nič, koľká to potupa!) sa Vladko rozhodol, že hádam by bol vhodný čas ísť domov - autobusom. Mal totiž kúpenú travel kartu iba na autobus, pričom my s mamkou sme mohli ísť aj metrom alebo vlakom. Strhla sa menšia prestrelka, že predsa s mamou nepôjdeme z Oxfordu hodinu a pol domov, keď vlakom sme tam za 15 minút, a napokon padlo jasné rozhodnutie: rozdelíme sa.

Prvý raz som sa mala viezť londýnskym metrom. Vau! Strašne som sa tešila, ako si vyskúšam toto krtkovanie, ale ešte stále som mala nasadený svoj psí pohľad verzia 3.1, aby si mama všimla, po čom moja duša piští...

A tak sme unavené, uťahané, ale o to spokojnejšie vkročili o niekoľko minút neskôr na začiatok krásneho, vysvieteného Winter Wonderlandu a moja zem zázrakov ma privítala. Všade bolo krásne, vianočne a ľudia sa netlačili. Väčšina sa prechádzala a milo usmievala a ja som sa cítila ako na inej planéte. S mamou sme zjedli pečené gaštany, pozreli sa na najrôznejšie kolotoče, točila sa nám hlava z niektorých atrakcií a potom sme mohli ísť konečne spokojne domov. (Ešte predtým však do miestneho fast foodu po - ako inak - kurča s hranolkami.)

A tak sa skončil môj posledný reálny deň v Londýne. Na ďalší deň už ma čakal iba ďalší chod: odchod. Ten večer som už mala slzy na krajíčku, keď som si predstavovala, že odídem. Nechcela som ani náhodou. Ale tak, všetko krásne sa musí raz skončiť, povedal doktor M. a dal mi zo zajtrajšej skúšky Fx (ale to už nepatrí k tomuto príbehu, to už je iný príbeh, ktorého história sa začne písať až zajtra).

Ak niekto dočítal do konca, tak mu gratulujem a blahoželám. Ak sa mu to nebodaj aj páčilo a chcel by o mojom londýnskom tripe vedieť viac, tak sa o ňom dočíta tu (niečo o exotike londýnskych a iných mien), tu (o dôležitosti fyzického zdravia cez vianočné sviatky), tu (o utešenosti cestovania cez vianočné sviatky a o výpredajoch) a napokon tu (ako za rekordne krátky čas minúť rekordne veľa peňazí).

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu