Byť dospelý je úplne super... či...?

Poznáte také tie pocity (pokiaľ sa vás následná situácia samozrejme týka a súhlasí s vaším momentálnym stavom), kedy tresknete dverami na svojej detskej izbe a pomyslíte si: "Mám chuť stadiaľto vypadnúť, ach, už nech mám osemnásť a idem niekam do prdele!"? Môžete mi strašne závidieť, pretože ja niečo takéto nepociťujem.

Mám to šťastie, že prídem domov a izba je tam sama pre mňa, nikto mi na ňu nebude klopať a vravieť mi, aby som si upratala, aby som sa najedla, aby som už išla spať ani nič podobné. Bývam vo vlastnom. Mám súkromie, výhľad na stromy a balkón, na ktorom si v prípade serióznej krízy môžem dokonca aj zapáliť. (Využívam veľmi zriedkavo, ale ide o možnosti.)

Koľkí z vás mi závidia? Možnože sa niekto nájde, pozrime sa však na kompletnú problematiku z trochu iného hľadiska.

Vraciam sa z práce a za sebou mám 24hodinovú službu, do ktorej som vstávala skoro ráno a do ktorej sa mi vôbec nechcelo. Celú noc som takmer nespala a nechce sa mi nič, vrátane dýchania. Keď prídem domov, víta ma izba v takom istom stave, v akom som ju nechala - rozhádzaná, s nepopravenou posteľou, s notebookom položeným na zemi, obalom od nejakého keksu vedľa, s nevyvetraným vzduchom. Nemôže sa stať, že by sa niekto naštval a upratal tu za mňa, pretože tu nikto nie je. Hodím košeľu z práce do bielizníka a uvedomujem si, že zajtra si do práce nemám čo vziať, pretože nemám ani jednu opratú. Nemá však zmysel prať - som príliš unavená a nespomenula by som si, že to treba aj vyvesiť. Tu sa nestane, že hodím veci do práčky a objavia sa mi v poličkách poskladané ako podľa pravítka.

Otvorím chladničku, unavená, hladná a smädná. Sirup došiel včera a v chladničke nie je nič okrem zvyšku slaniny a mierne pálivej klobásy, ktorá sa pôvodne použila do francúzskych zemiakov. Mraznička zíva prázdnotou. Jediný rožok, ktorý tróni v košíku na pečivo, je tak tvrdý, že keby som ho hodila niekomu do hlavy, tak mu spôsobím vážne poranenia. Nenachádza sa tu nikto, kto by sa naštval, zobral veľkú tašku a išiel nakúpiť, už tobôž nie nikto, kto by navaril. V kuchyni je stále ten istý neumytý riad, ktorý zapratáva výlevku a ten istý preplnený nevynesený kôš. To všetko ma tu čaká odvčera, kedy som skoro ráno odišla do práce, a bude tu čakať, dokým s tým ja sama niečo nespravím.

Pretože to nemá spraviť kto. Lebo tu nikto nie je. V septembri sa sťahujem do Nitry, kde budem študovať. Kde budem bývať, ešte netuším, každopádne nebudem na víkend chodievať domov a nebudem sa vracať s taškami plnými dobrôt a vypekanými koláčmi. Lebo ja sa nemám kde vracať.

So zdesením si uvedomujem, že som dospelá a že v mojom živote absentujú hneď dva veľmi dôležité aspekty. Skúste tri razy hádať, ktoré myslím.

Chýba mi miesto, ktoré by som volala domov. Používam síce slovné spojenia "u mňa, u nás" a tak podobne a "ísť pozrieť našich", ale všetko je to klišé, ktoré nie je pravdou. "U mňa" je tam, kde práve platím nájom za tú jednu izbu, ktorú obývam, "pozrieť našich" znamená ísť na návštevu starých rodičov do bytu, kde som odmalička bývala, ale už nebývam, pretože tam býva starká.

Chýba mi človek, ktorý by bol ako mama. Aby mi občas opral, navaril, aby mi občas veľmi naštvaný upratal a potom mi to mesiac vyhadzoval na oči. Aby som sa mala s kým pohádať aj uzmieriť, s kým si na seba pokričať aj sa smiať. Tuším, že v tej Nitre nechcem bývať na izbe sama. Samota zabíja.

Pomaly, ale cielene a veľmi vytrvalo, tak podkopáva všetko, že ju proste nechcem cítiť. Na druhej strane nevládzem prelomiť toto ťažké puto, pretože som príliš unavená na to, aby som chodievala spoločnosť vyhľadávať niekam do mesta - a čo mám teraz robiť? Mám si nasťahovať priateľov do svojej izby? Istý čas som si myslela, že by to možno išlo a že by mi to vrátilo pocit, že niekam patrím a že tu nie som sama, sama a ešte raz na všetko sama. Bohužiaľ som si napokon uvedomila, že som asi jediná, ktorá nemá vlastný život. To svoje vlastné "doma", vlastné "kam-sa-vracať". Mne už nikto nevolá, kedy sa vrátim domov z akcie, nikto nerieši, či som prišla opitá.

Byť dospelý je úplne super. Nikto vám do ničoho nekecá a zrazu zistíte, že je všade ticho. Že do noci znie iba klepot klávesnice, vy si striehnete na to, či máte zavreté okná, aby vám do izby nenalietali komáre, počúvate hudbu a všade je ticho. Nikde nikto nie je a nikto vás nepríde skontrolovať, či už spíte, či je všetko okej, či ste večerali, či nemáte niečo na pranie. Tá dospelosť, to vám je vec. Len prečo je tak strašne spojená so samotou? Prečo zrazu si človek uvedomí, že nemá s kým prehodiť slovo, že sa nemá ku komu pritúliť a byť tak trochu kontrolovaný?

Nie je to iba jeden človek, ktorému sa chcem ospravedlniť, že niekedy neviem pochopiť, že som zrejme jediná, čo to v našom veku nemá. Mňa domov nikto nevolá, preto chcem, aby ste boli so mnou. Ja mám svoje doma tu. Nikde. Sama. Už sama, pretože som si to tak zvolila - pretože som bola veľmi, veľmi blbá. Sľubujem, že už na to budem myslieť, len viete...

Byť dospelý nie je tak úplne super a byť pritom ešte sám, býva niekedy celkom na mašľu.

 Blog

18 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu