Zase som ho cítila na jazyku. Tú chuť, tú trpkosť a sladkosť zároveň. Rovnako ako život, rovnako ako čokoľvek, čo sa človek snaží uchopiť, ale príliš tomu nerozumie. Sladkosť objavovania, trpkosť objavenia. Zbožňujem červené víno, pretože mi evokuje príliš veľa vecí, ktoré chcem svetu povedať.

V poslednom čase som nešťastne šťastná, neúnavne unavená, flegmaticky nervózna, pesimisticky optimistická a čoraz viac si zakladám na mnohorakých pohľadoch na svet. Rada sa pozriem na jedného človeka hoc´ z tisícich pohľadov, z ktorých mi každý jeden povie trochu viac o tom, aký daný človek je.

Pretože žiadna minca nemá iba jednu stranu. Každá má dve strany a ešte stranu, na ktorej sa točí. A tá je pri každom otočení úplne iná a dá sa na ňu pokojne pozerať celé hodiny...

Neviem, kedy naposledy som sa cítila taká spokojná, ako som práve teraz. Premýšľam, či mi vlastne niečo chýba a či mi niekedy v živote bolo tak fajn, ako teraz. Možnože nie a možno to znamená, že sa v blízkej budúcnosti niečo zmení. Že sa niečo pokazí a príde Veľký tresk. Ale môže to znamenať, že to takto ostane na "veky vekúce". Príjemné pomyslenie.

V mojom živote nastal okamih, kedy som si povedala, že viem, čo chcem svetu ponúknuť. Ako mu chcem ponúknuť seba. Nie na striebornom podnose s napínacími podväzkami, so slovami: "Svetu, ber si ma a rob si so mnou, čo chceš! Som celá tvoja!". To teda nie. To je na mňa príliš obyčajné.

Ticho, nenápadne prísť spoza rohu a poklopať ho po pleci, keď práve bude jesť svojou manželkou jemne a nežne pripravenú večeru, nadýchnuť sa a zhlboka zo seba ticho vydýchnuť:

"Tak som teda tu. Pripravená splniť niečo z toho, po čom na svete ostane niečo lepšie. Pripravená rozdávať úsmev, radosť, pripravená rozdať niečo, čo niekto iný nie je schopný rozdať. Rozdať niečo jedinečné. A keď ma budeš potrebovať, proste mi len zaklop na Zvolenskej ulici číslo dvanásť v Krajine Oz."

A svet sa možno jedného dňa zastaví a donesie veľkú fľašku, litrovú, plnú Hradnej sviece, ktorá je taká hnusná a pritom taká dobre sladká. A do toho mi povie:

"Teraz ťa potrebujem. Tvoj úsmev, tvoje odhodlanie, tvoje schopnosti a to, čo si mi jedného dňa sľúbila. Dnes to splň."

A ja sa postavím a pokúsim sa o to. A potom budem môcť povedať, že som svoj život naozaj žila, a nielen prežila.

 Blog
Komentuj
 fotka
titusik  21. 11. 2010 21:58
keby každý chcel rozdávať seba.
Napíš svoj komentár