Cestou do nášho obľúbeného podniku, kde sme sa mali stretnúť som prechádzala cez novootvorený most cez rieku Nitra. Naposledy som na ňom stála počas slávnostného otvorenia a v tom okamihu som si na to všetko spomenula.
Spomenula som si na Hradnú sviecu, ktorú som mala odloženú v kabelke tak nešikovne, že sa mi poriadne nedal zavrieť zips, a na to, ako sa nám obidvom krútila hlava, pretože sme pili na riadnom slnku.
A ako sme sa vrátili na prechode pri obchodnom centre späť, len aby sme sa presvedčili, či ten obchod, v ktorom som sa bola pýtať na brigádu je bolo Kenvelo alebo New Yorker. A napokon sme prišli na to, že som mala pravdu, ale nestihli sme sa o nič staviť, takže mi to nebolo nič platné.
A ako sme zisťovali, z čoho sú tie pravidelné kruhy na Nitre, ktoré vyzerali, ako keby do hladiny v pravidelných intervaloch narážal veľký hmyz. Potom sme zistili, že to kvapká voda spod mosta a špiritizovali sme nad tým, prečo pešie lávky postavili z dreva a iba samotnú cestu z betónu.
Varená kukurica, cukrová vata, od ktorej sme boli celí zalepení, takže sme sa museli ísť umyť na vécka práve do nášho obľúbeného podniku, do ktorého som mierila, a potom dlhá, dlhočizná rada na trdelník, kde nám tetuška asi dvoch zákazníkov pred nami povedala, že "už nič nemá a predávať bude zase zajtra o deviatej". No ďakujem pekne!
Ohňostroj. Malý, ale pekný. Náš prvý spoločný, a to dokonca ani nie na nový rok. A potom pivo do červeného vína a koncert Lazarethu. Veselé podupkávanie na rockové vypaľovačky a napokon prvý slaďák. Neverila som, že Ho vytiahnem tancovať, ale predsa sa stalo. Dokonca na dve skladby. A čo ma prekvapilo najviac bol fakt, že sme si ani v tom podnapitom stave neskákali po nohách. Alebo to bolo práve kvôli tomu...?
Domov sme prišli niečo po piatej, po inteligentnom nápade nečakať na taxík, ktorý ani po druhom telefonáte o nás nejavil záujem a ísť pešo až hore na sídlisko. Poslednú časť cesty si už poriadne nepamätám a myslím si, že nie som sama. Boli sme proste už príliš unavení. Aj nákup v nonstop Tescu sme absolvovali už iba na silu zotrvačnosti.
Za jeden deň sme toho zažili toľko, čo už veľmi dávno nie. A spomínam aj na iné chvíle. Na kúpanie v Maďarsku, pri ktorom som si vždy robila srandu, že do neho dobrovoľne nevstúpim, ani keby čo bolo. Na Ostrihomskú baziliku a na naše tiché híkanie nad tým klenutým stropom a prskanie nad pozostatkami svätého Štefana. Na prvé spoločné vstávanie v cudzom byte a cudzej posteli. Na prvú cestu domov nočným Štúrovom.
Minule si ku mne iba tak ľahol, objal ma okolo pása, pozeral sa na mňa a usmieval sa. A potom to vyriekol: "Milujem ťa." A vedela som, že to myslí úprimnejšie než úprimne. A mala som čo robiť, aby som neplakala.
Mám semester za sebou, cigarety a Jeho.
Vlastne nič viac ani nemôžem od života chcieť. Už aj tak toho mám priveľa. A keď som odchádzala z podniku o deviatej večer, ten most bol zase vysvietený a hral všetkými farbami a strašným množstvom hmyzu. A to svetlo sa zrkadlilo v mojom srdci a je tam odvtedy, čo som s Ním prvý raz pila pivo z plastových pohárov.
Najväčšia romantika na svete...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
purenarcissism
17. 6.júna 2011 22:14
som moc šťastná, že si šťastná, prajem vám to
2
@purenarcissim Ja som práveže dúfala, že ty to teraz nebudeš čítať, v tomto období, ale napriek všetkému, veľmi pekne ďakujem
3
a ja tak trocha nemieste ďakujem za pivo A som rada, že sme sa stretli, hoci tento hnusný semester mi nedovolil skôr.
4
@titusik Podľa mňa úplne miestne Aj ja ďakujem, veľmi príjemne mi bolo. A však to nevadí, predsa len, bakalárka a štátnice a toto všetko dokopy, však to nie je dvakrát sranda. Som rada, že sa nám podarilo stretnúť skôr, než si zdrhla späť na východ
5
... a svet je taký, aký má byť... ideálny nech vám to strašne dlho vydrží
8
@antifunebracka Môže byť, ale to je také trochu netradičné spomínanie - skôr o tom, že v priebehu zlomku sekundy sa mi to všetko preženie hlavou a vznikne z toho, že si tie dojmy chcem napísať "na papier", aby som na ne časom nezabudla.
Napíš svoj komentár