Áno, Birdz je presne to miesto, kde človek v okamihu samoty dokáže nájsť niekoho absolútne neznámeho, kto sa stane známym tým jednoduchým, krátkym výrokom "ale neboj, to bude dobré" alebo vy zrazu zistíte, formou blogu či čo i len stavu, že je neznámy, ale nedbali by ste, keby sa stal známym.
Táto stránka ma vždy od seba držala v akomsi neistom odstupe, takže som nikdy tak celkom neverila čo i len najlepším priateľom z tohto portálu, pokiaľ som ich napokon nespoznala osobne. Pretože Birdz zastiera a takisto môže aj odhaľovať. Birdz robí všeličo, takisto ako to robí sám veľký Tatko Internet, s nami ktorí sa na internete hráme na niečo, čím nie sme, aj odhaľujeme to, čo by sme možno neodhalili ani najlepšiemu priateľovi. Internet je nádherným zastrením pre to všetko, možnosťou, kde sa realizujeme takými, akými chceme byť. Alebo akými sme v skutočnosti. Alebo presný opak.
A taký je aj Birdz, takým bol v minulosti, takým je aj dnes, len trochu viac zavšivený, ale stále je to starý dobrý Birdz, na ktorom sa nachádzame my, priatelia Birdzu, tí, ktorí si medzi sebou porozumejú a potom spolu začnú tráviť čoraz viac písmeniek. Stále sa tu nachádzajú ľudia, ktorí si rozumejú, neustále sa tu budú nachádzať ľudia, ktorí si medzi sebou budú nahrávať, budú tvoriť skupinky, páriky, iní im budú závidieť a budú ich ohovárať zo zdanlivo nelogických či neexistujúcich dôvodov, stále tu budú existovať tí, ktorí si tu z toho všetkého spravia fejksrandu, stále tu bude existovať... toto všetko. Birdz sa nemení, menia a objavujú sa medzi sebou ľudia, a práve preto je to tu stále iné. Čokoľvek sa zmenilo ku zlému, nemôžeme z toho viniť Birdz, ale ľudí.
A preto tu stále som. Aj napriek tomu, že Birdz je zavšivený, aj práve preto tu stále píšem a už dávno nemám svoje konto na Madnesse alebo blog na Sme.sk. Stále som tu, hoci už to tu "nie je ako predtým". Ale vlastne je, iba ľudia sa vystriedali, zmenili sa, poprechádzali na iné cestičky a tak to na Birdze vyzerá inak. Ale je to Birdz. Starý, dobrý, nostalgický Birdz.
Mohla som zatrpknúť a už dávno sa tu na to všetko vykašľať, prestať sem chodiť, istý čas som ani nechodila. Proste som na toto tu nemala náladu, nemala som náladu na hádky a osočovanie, tak som si tu od toho na chvíľu oddýchla. Teraz, cez letné prázdniny som vlastne oddychovala tiež. Ono ten oddych vždy poskytne mne osobne nadhľad a veľmi pomôže. A potom je pre mňa Birdz zase raz tým, čím má byť. Tým, čím je. Mojím malým internetovým domovom. Tým miestom, na ktoré kliknem, keď ráno zapnem počítač a chcem vedieť, čo je nové.
Mohla som zatrpknúť, ale potom by nemohla vzniknúť ani táto, ale hlavne druhá časť tohto blogu. V ňom by som nemohla rozprávať o tom, že...
...fakt mám pocit, že všetky tie psy, ktoré si kúpili Bratislavčania, sú pre úsporu miesta jorkšíry. Je to smiešne a smutné zároveň, akí sme všetci neoriginálni, ale pomôžeme si, keď sú tie psíčky tak neskutočne rozkošné? A tak som na ne čumela na brehu Dunaja a Ty si ma pritom držal za ruku...
...nočné mesto som si už dávno neužila tak krásne, ako tentoraz Bratislavu. Väčšinou ním človek prefrčí veľmi rýchlo, a hlavne keď nemá spoločnosť. Bojím sa, či sa spoza rohu nevynorí auto, ktorého šofér pri mne pribrzdí a spýta sa "nepotrebuješ niekam odviezť?" alebo sa nestane iný typicky nebezpečný nočný scenár. Zvolen som tak "nočne" nevidela, ani nepamätám. Ale Bratislava bola krásne nočná, skoro ako na Silvestra, ako sme sa obidvaja zhodli. Okolo boli ľudia a ešte stále aj napriek zavretým stánkom po jarmoku sa šírila tá krásne sladkokyslá vôňa klobásiek, trdelníka a pražených orieškov. A síry, keď spustili ohňostroj. Za mojou lavičkou klokotali fontánky a ešte pred chvíľou som do toho temnejúceho mesta púšťala bublinky. Ty si stále trochu obďaleč a hral si sa s fotoaparátom a ja som sa na Teba pozerala a mala som neskutočné nutkanie Ťa objať a stomiliónty raz Ti zopakovať, čo všetko pre mňa znamenáš. Ale nechcela som rušiť, a tak som radšej s úľubou a zimomriavkami na krku pozorovala ohňostrojové divadlo... svetlá budov.. Teba, ako to všetko zachytávaš do toho malého objektívu. A potom sme išli tým krásnym mestom, všetko bolo ako na Silvestra, vzduch zvláštne vianočne voňal, my sme sa na tom zhodli a Ty si ma pritom držal za ruku....
...milujem pohľady na malé, veľké, akékoľvek zvery. Sú sto ráz nádhernejšie a rozkošnejšie ako malé deti. Malé deti škrečia, keď sa nič nedeje, už od útleho detstva sú vypočítavo rozmaznané, a mnohé sú dokonca aj zákerné. S takým niečím sa človek len málokedy stretne u zvieraťa, a v konečnom dôsledku treba vždy viniť páníčka. Alebo ich zážitky. A vždy sa dočkám zvláštnych pohľadov, keď zakňučím infantilitou pri krásnom psovi s ružovým oblečkom, alebo strakatom strapatom morčiatku v klietke, či pri sysľovi, ktorý na tri sekundy vybehol z peliešku, pri burundukovi v koliečku, činčile čistiacej sa v prachu. Králičkovi či veľkom slimákovi obžúvajúcom mrkvu alebo šalát. Zrazu tu si pri tom so mnou Ty a moje kvíkanie podporuješ smiechom a radosťou pre to isté. A držíš ma pri tom za ruku...
...som si až doteraz neuvedomila, ako sa Nový most v Bratislave kolíše. A že by som sa po ňom asi bála kráčať sama, keby som to zistila a nebol by poruke nikto. Ale poruke si bol Ty, ktorý si mi povedal, že však to je tak vždy, a držal si ma pri tom za ruku.
...milujem autá, hoci sa v nich nevyznám. A híkam, keď vidím nejaké pekné. A rada donekonečna opakujem, že toto je super a to je výborné a to je krásne, a to perfektné, a vôbec, tak dookola. A vytešujem sa ako malé decko. A híkam zas a znova, ako keby som dostala novú hračku. A zrazu zisťujem, že v tom nadšení nie som rada, že Ty si v tom spoločne so mnou, s entuziazmom to všetko fotíš, aby sme mali spomienku, a ešte ma popritom, keď Ti vydá čas a máš voľné ruky, držíš za ruku...
...nie, o ničom takom by som nemohla rozprávať, keby som bola zavrhla Birdz a keby som naň bola zanevrela. A preto nie je dobré zavrhnúť a zanevrieť na miesto, ktoré za nič nemôže. Tak, ako netreba odsudzovať psa, ktorý pohrýzol, ale jeho pána. Tu je to naopak. Ten pán za nič nemôže, to všetko tie psy, ktoré sem chodia na svoj trávničke. Niekto ich tak vychoval...
A nájdu sa aj tie rozkošné v ružových oblečkoch a nájdu sa tie neodolateľné psíčky, ktoré si okamžite padnú do očí. Zavrhnúť miesto kvôli ľuďom a zabudnúť na všetky tie zážitky... to veru nie.
Mimochodom... bolo to najsamkrajšejšieho pol roka, FAKTICKY ISKRIČKOVSKY SKAUTSKY. Aj keď vlastne to asi vieš aj bezo mňa. To len aby si si bol istý A inak - vieeeeš o tom??? ..................................!!! Taaaakto veľmi
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
niekomu stačí byť na chvíľku emom či neviem čím a niekomu chvíľka na nete
3
@zipporah Nie vždy je však nutné, že pri každom to musí pôsobiť len negatívnym spôsobom... poznám mnoho ľudí, ktorým hlavne pobyt na sociálnych portáloch typu "Birdzu pred pár rokmi" dosť pomohlo Ja by som sa vlastne medzi nich mohla kľudne aj radiť
Napíš svoj komentár
presne tak, s tým súhlasím, je to skvelá príležitosť, napríklad upozorniť ľudí na vlastnú, vo všetkých pádoch imaginárnu, inakosť, podporiť tento "fakt", pestovať svoj nadhľad, internet to nafúkne za človeka, stačí k tomu prepletať prstíkmi po všivavých (lebo je to vedecky dokázané?) klávesoch