Tiež mám jedno také miesto. Síce som sa tu nenarodila, ani som tu neprežila ranné detstvo, ale je to miesto, kde už som vnímala svet. Miesto, kde som mala svoju detskú izbu, svoje kráľovstvo, v ktorom občas pribudlo niečo, čo som strašne chcela. To miesto bol môj domov. Malé strapaté okuliarnaté čudné kuriatko tu vyrastalo pod krídlami mamy-slepice, bez akéhokoľvek štvavého kohúta. Bolo nám fajn.
Kuriatku narástli krídla a vyletelo z hniezda. Najprv sa potĺkalo po takom, potom po onakom priváte. Vlastne sa z kuriatka stala slepica číslo dva. Na domov už neostávalo tak veľa času, ale keď som sa vrátila, bolo všetko na svojom mieste - bol to domov. Pretože priváty sa domovom nazývať nedajú, nech sú akokoľvek prívetivé, aspoň teda, neviem ako vy, ja toho nie som psychicky schopná.
A potom vyletela z hniezda aj druhá sliepka, ktorá preletela ponad malý kanál a usídlila sa na najbližšom londýnskom bidle. A niekto musel ostať strážiť domov. A tak sme na to povolali starkú. Bolo jasné, že ostane v byte bývať, koniec koncov, nemala kde inde ísť. Ani jedna z nás sa dlhodobejšie neplánovala do bytu vrátiť, napriek tomu však v ňom máme kopu vecí... a občas prídeme na návštevu.
To, čo momentálne praktizujem v mojom (kedysi) sladkom domove, by sa už ale ani nemalo nazývať návštevou, pretože je to skôr akýmsi azylom, dokým sa nepresťahujem na miesto novej vysokej školy, ktorú sa mi akýmsi zázrakom podarilo si zadovážiť a na ktorú tento rok konečne nastupujem. A tak mi proste neostáva nič iné, než z jedného privátu do druhého si spraviť prestoj tuná... malo by to byť super, nie? Po dlhom čase nadlhšie doma...
Avšak vytriezvenie prichádza rozhodne rýchlejšie, než po domácej hruškovici. Prvé, čo v byte chýba, je mama. Na to by si človek zvykol vcelku okamžite, nebyť toho, že ten byt už akosi.... ako to povedať? Možno začať krátkou kronikou vývoja, podanou z pohľadu človeka, ktorý tu roky býval, roky spal, roky kýchal, roky sral.
Prvé, čo padlo za obeť, bola samozrejme moja válenda v detskej. Uznávam, že už mala vyskočenú jednu strunu a pri pokuse o jej nadvihnutie zvláštne vyskakovala na jednu stranu, ale predsa len - boli v nej koniec koncov iba naše periny. A inak sa na nej spalo úplne super. Bola malá a spratná. Takže teraz je tu akýsi zdvíhací gauč staroružovej farby s látkovým vysokým operadlom zabraňujúcim buchnutiu si hlavy o stenu pri spánku. Je to veľké, je to neforemné a určite to bolo desne drahé.
Kam sa preboha podel môj pracovný stolík, na ktorom bol vždy počítač? Nahradil ho (zatiaľ nevedno prečo) mamin starožitný z vedľajšej izby, ale namiesto vytúženého pľaču na položenie kompjútra na stole tróni háčkovaná dečka a obrovský kvetináč s popínavým kvetom. A pri tom všetkom starožitné kreslo, v ktorom sa NEDÁ sedieť, pretože je príliš nízko.
To, čo sa nedá dostatočne jednoducho rozložiť a je väčšie ako dvere, takže sa nedá iba tak ľahko vysáčkovať z bytu, tu ostalo. Staré skrine a polica s knihami, pribudlo iba zopár háčkovaných dečiek na na prvý aj druhý pohľad absolútne divných miestach. Priestor, ktorý kedysi v izbe bol priamo v strede a bol určený na jednoduché prechádzanie izbou, povaľovanie sa na koberci a iné mládežnícke radovánky, bol efektne využitý kávovým stolíkom a dvomi kreslami - ako inak, z maminej izby. Prečo?! Pýtam sa sama seba v duchu a gánim na do kúta odpratané špeciálne húpacie kreslo, po ktorom som odmalička túžila a napokon ho dostala. Už v ňom nikto nesedáva - koniec koncov, načo aj, operadlom sa opiera o stenu a tak by pri každom pohupnutí odbilo trochu omietky. Inde naň proste nie je miesto. Plyšáky odišli do pivnice do jedného plastikového vreca. A to - podotýkam - v tejto izbe vlastne nikto nebýva. Zrejme boli zdravotne a esteticky závadní a ich potlač sa nehodila ku farbe háčkovaných dečiek...
Druhá izba však poskytuje omnoho unikátnejší pohľad. Pribudli neforemné kovové (1ks) a kolečkové (1ks) a sklenené (1ks) stolíky, vytratil sa pracovný stôl, sedacia súprava (hádajme trikrát, do čej izby odišli, keďže ich nebolo žiadúce úplne vyhodiť...?), pribudli knihy, obrazy, obrovská maturitná fotka starej mamy v zlatom ráme, talianska komoda mne pomaly po prsia, druhá komoda, vysoká minimálne po prsia, taktiež talianskej výroby. Všetky nové atribúty tejto izby sa vyznačujú jedným jediným prívlastkom (alebo dobre, viacerými...): drahé, nekvalitne vyrobené a nevkusné. Tu a tam sa prepletie háčkovaná dečka, zlatistý stojanček, striebristý svietniček, and so on. Ešte ani televízor neostal pôvodný a bohviečo je pravdy na tom, že nám do antény pleskol blesk a vypálil obrazovku. Telkáč je však hádam jediným pozitívom, keďže je to LCD Orava a DOKONCA sa k nemu prikúpil satelit!! Taký ten s desiatimi programami, ale aj to je dosť. Ale napokon - čo z toho? Do tej izby sa vďaka jej obsadenosti nikdy nedostanem.
Že už to nemôže byť horšie, som si samozrejme spokojne myslela a vkročila do kúpeľne. Nemať dve zdravé ruky, nemám si čím zapchať ústa a to by bola katastrofa. Nové zamlžené plastové okná, nové biele skrinky so striebornými držiačikmi, nový koberček, nový... nový... nový... z kúpeľne okrem vane neostalo zhola nič. Ešte aj umývadlo je nové - modré, aby ladilo s farbami stien. Fasa. V hajzli ostala väčšina po starom, ale to iba preto, že starý radiátor sa ešte nestihol vymontovať a vymeniť a že doska na hajzli má to šťastie, že keď sme ju kúpili bola modrá a bola to mušľa. Zjavne sa hodí do architektúry novobytu.
Vyšla som z hajzľa a najebala si bok. Zreteľne, kruto, bolestivo. O nový prútený obrovský kusisko nábytku, v ktorom sú naložené topánky a oblečenie. Samozrejme, nie naše. Priepustnosť chodbičky z hajzľa je tak zmenšená na zhruba 10 %, pri šikovnosti sa ňou samozrejme bokom preslájdujete - to by ste ale nikdy, ani skoro ráno, ani hlboko v noci nesmeli zabudnúť na to, že treba:
- otvoriť dvere na hajzli
- bokom vkĺznuť do kuchyne
- zavrieť dvere na hajzli
- prekĺznuť škárou do chodbičky a uvoľniť klaustrofobické napätie
Nemožné!
Chudák chodba na tom ostala tiež celkom domácky až na hentú prútenú príšeru. Ku dverám prišla nová závesná... ako to nazvať, aby sme neboli vulgárni? Príšera č.2, používaná na odkladanie papúč. Aspoňže veľké zrkadlo so šuflíkmi ostalo (nezabudnime na bod "veľké", "nerozložiteľné" a hneď vieme, PREČO ostalo). Najväčším šokom však určite bude kuchyňa.
V rohu tróni čerstvo kúpená garníža a záclony, budú sa čoskoro vešať na nové plastové okno. Nikdy sme v kuchyni nemali záclony, načo aj? Sme tretie poschodie a oproti nie je nič, iba voľný priestor a zrušená mliekáreň, kam nikto nechodí. Kto by už len čumel, čo si varíme? Ale však nevadí. Sporák je zavretý poklopom. Neviem prečo, v niektorých rodinách sa to robí, aby sa zakryli škvrny na ňom, avšak ten náš je čistý ako ľaliový kvet. Zrejme je to preto, že je na ňom položená ďalšia dečka a na nej nový krikľavočervený čajník na vretie vody. Hlavné, že rýchlovarnú konvicu dostať od 5 eur, keď už chceme byť moderní. Varešky a podobné cabraky sme odjakživa odkladali do pohára od kakaa, bol položený bokom na dreze a nikomu nezavadzal. Dnes tieto habarky trónia v krásnom maľovanom čajníku v strede drezu - ako inak, na dečke. Bokom stojí malá digitálna váha. Priepustnosť drezu sa zmenšuje asi tak na 10%. Na komodke pri chladničke stojí desivo vyzerajúci prístor s dvomi varnými platničkami a malou rúrou pod tým. Proste prenosný (aj keď veľkosťou určite nie!!) elektrický varičopečič.
Načo, to nechápem. Ževraj veľa nevarí a elektrika je lacnejšia ako plyn. Plynová rúra je drahá. Beriem. Otázne je, či sa financie za kúpu prístroja šetrením vrátia skôr, než sa tá čínska rároha pokazí. V rohu našej kedysi rohovej lavice je odstránený roh. V ňom tróni nová päťpoličková nádhera - skrinka s cibuliakom. Nejeme z neho. Iba občas, pri slávnostných príležitostiach, inak naň padá prach. Sú naň nakúpené špeciálne podstavčeky, aby mohol byť postavený do pozoru a obdivovaný prípadnými návštevníkmi. Cibuliakový riad je tak neskutočne nevkusným prebytkom bohatých mešťanov, že prvé, čo moja mama pri zriadení tejto police povedala, bolo, že morbidus nemorbidus, keď už nebude mať kto protestovať, cibuliak letí von oknom alebo do starožitníctva.
Vraciam sa na hajzeľ, kde jedine sa cítim ako doma. Zabudla som spomenúť asi tisícku ďalších zmien v mojom home sweet home. Už aj tak píšem príliš veľa, ale nedá mi to. Momentálne je v detskej izbe bordel a ja popíjam - po obede, kedy som sa snažila variť v kuchyni neviditeľne, všetok prášok po sebe zotrieť z chirurgicky čistej dlážky a dosky stola, všetko upratať, všetko umyť, utrieť, nepogefrať, dať na pôvodné miesto, použiť svoje hrnčeky, len aby som niečomu neodbila uško - z ručne maľovaného pollitráka, ktorý som dostala na narodeniny chladenú pôvodne plechovkovú Plzeň. Najradšej by som si ju odniesla na hajzeľ.
Pretože už len tam sa cítim ako doma.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
@jaro1991 Dospievame, strácame takéto miesta, a nie je to pekné a je to bolestivé, ale aj napriek tomu dokážeme byť šťastní, v živote, všeobecne. Ale zabolí to, a neprestane bolieť ani po dlhom čase. To sú také tie ranky, čo sa ťažko hoja...
Napíš svoj komentár
Ale co mi vrazilo takmer slzy do oci, bolo: "HOME SWEET HOME. Dokonca ešte aj Jerry (moja prezivka) to mával napísané nad myšacou dierou!"
Ano, mam obrovsku izbu s obyvackou, a vlastnou kupelnou, a satnikom, a neviem cim vsetkym... ale co z toho, ked moj "home sweet home" je 100 km odtialto, a byvaju v nom neaky ludia z Galanty, ktorim nevadi v zahrade burina vysoka vyse metra (!) , vecne ztiahnute rolety a to, ze na sibacku nezavesia ozdobu, ktoru som ja vyrobil z mojho prveho, vlastnorucne upleteneho, korbaca... Uz nemam home sweet home, a ani mysacu dieru, nad ktoru by som s cistym svedomim mohol napisat "home".