Hudba v srdci alebo Subjektívny príliš emotívny výlev o vplyve hudby na psychiku ľudského jedinca

V naivite vŕzgajúcich pántov,
v okamihu, keď noc vyráža na lov,
keď pomaly, no isto spln sa mení na nov,
v tom okamihu materiál srdca mení sa na kov.

Na kov, čo zneje a kov, čo zvučí ticho,
ten, čo je hanbou i ľudskej bytosti pýchou,
v okamihu krátkom, vo chvíli prvotného studu,
keď ľudské srdce prvý raz počuje hudbu.

Že človek uši má, by mohol počúvať
je síce pravda, no ťažko nespiechať.
V okamihoch, kedy človek slyší inak,
v tých chvíľach, kedy hudba je aj vlak

letiaci dolinou ponad Harmaneckú jaskyňu.
Aj penie vojaka, čo skočí na mínu.
Aj každá zlomená vetvička v borovicovom lese.
Všetkými miestami sa v srdci hudba nesie.

To je ten pocit, keď sa hudba v srdce vtrie,
tam navždy ostane... nikdy neumrie.
Bez hudby v srdci vyhasol by život,
tvoj, môj i jeho, ´bo príliš by ho clivo

peli už sudičky fádneho, zhýralého a necnostného života.
Však hudba v srdci, len to je večná istota.

Krásna
tak jasná
tak povznášajúca
A šťastie
či nešťastie
do neba pejúca

Milujem pocit, keď sa ráno prebudím
a vo vlastnom vnútri dušu hudbou lahodím.
Len zopár akordmi, čo mi včera hrali v ušiach
a dnes už v srdci naspamäť rezonujú.
A tam budú večne a sa niky nezunujú.

Hudba, čo vteká ľuďom do sŕdc priamo,
to je to tiché, čo opíja nás na mol,
hoci sme v ruke ni nedržali pohár.

Hudba, čo kráča skrz stráženými hranicami,
prekročí bez všetkého a všetkých omámi.
Tá Hudba raz odvedie Lásku pred oltár

a uzavrú spolu krásne, silné, dlhotrvajúce manželstvo.

Tak v tomto svete plnom krívd a zlôb,
v závoji šerých a stále tmavších dôb,
v okamihu, keď brat už nezná brata,
keď v zabudnutie padá každá ľudská strata,

v tomto svete jest Lásky, i keď tá ľudská možno nie je.
Však tá láska k tónom nám niekde v srdci tleje.
Hlboko, hlbšie než dosiahne ktokoľvek,
nehľadiac na pleť, výzor, pohlavie či vek.

A je naozaj jedno, že ti práve skapala empétrojka.
Prekonaj strach a bôľ a nechaj znieť tú hudbu,
tú hudbu zvnútra, tú nekonečnú hudbu,
čo ti tam utkvela hlbšie než bolesť akokoľvek veľká.

Všetok ľud na zemi by mal raz prísť už na to,
že nepomôže morálka, atómka, vraždenie, striebro, zlato,
že ľudstvo je dávno vo večnom hriechu stratené,
že však jest niečo, o čom všetci nevieme:

Že živí sme a máme k nebu tváre vyvrátené,
že môžeme oživiť srdcia večne ubolené,
že môžeme prekonať dokonca vlastnú smrť,
a týmto sa, duša ľudská, naveky už hrď.

Vieme to tak krásne, jednoducho,
že na to občas ani nemyslíme.

Tak ticho...
Jemne...
V rytme akordov.
V rytme každého jedného orchestra vlastného.

A že on napríklad nevďačí - ja vďačím aj za neho.

Že skrz všetky moje nezmazateľné hriechy,
že skrz všetky života, lásky, nenávisti prieky,
že skrz to všetko vždy svetlo na konci tmy vidí,
každá jedna bytosť, čo hudbu v srdci cíti.

(Pateticky venované H. Shoreovi, H. Zimmerovi, R. Portmanovej, Enyi, Vangelisovi a ešte mnohým interpretom a skladateľom, ktorí majú ten dar, že vedia svoju hudbu zasadiť nielen do uší, ale priamo do môjho srdca, odkiaľ ju už nikto nevymaže.)

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu