Kauflandové déjá vu vo flanelovej košeli

Poznáte také tie malinkaté obchodíky pár metrov práve nad/pod vaším domom alebo činžiakom? Nie vždy sú dlho otvorené, nie vždy v nich majú všetko, čo potrebujete, ale napríklad pred takým hokejom sa tam takmer vždy nájdu čipsy, pukance a pivo najrôznejšieho lacného druhu. A to je najdôležitejšie.

Taký obchod som sa rozhodla v dnešný podvečer navštíviť, aby sme mali so spolubývajúcou popri fínskom masakri čo chrúmať a cucať.

Natiahla som si tmavomodré rifle po maminej šéfke, ktorá sa už do nich nezmestila, obula som si čierne číny, nahodila prvé čierne tielko, ktoré som našla v skrini a keďže vonku nechutne svietilo slnko pri mojom poslednom fajčení, tak som si povedala, že by bolo načim dať na to niečo farebné, takže som si prehodila Antonovu košeľu.

Hej, došlo mi smutno. Nielenže tu nie je, ale ešte aj leží v nemocničnej posteli, ale rozhodla som sa na to aspoň na istý čas kašľať a radšej nakúpiť. Vyšliapla som si hore klokočinskými schodami, dokonca bez tretej nohy (rozumej barličku pre Sárušku, ktorej dva dni dozadu trošíčku puklo kolienko a teraz trošku hrá všetkými farbičkami dúhy).

Náš obchodík je super, pretože je každý deň od pondelka do nedele otvorený od šiestej ráno do siedmej večer. Teda je? Bol. (A áno, je to hra so slovíčkami, keď si to prečítate ešte raz.) V okamihu príletu kačacími krôčikmi ku obchodíku som zistila, že od prvého mája je obchodík cez víkendy otvorený iba do šiestej. Smutné.

Ostávala mi jediná možnosť. Ostanem bez piva, čipsov a cigariet (!!!) a vrátim sa domov, alebo premôžem moju čaptavú nohu a odtrepem sa do Kauflandu. Keďže mi do uší hrali úžasní a nenahraditeľní Vandali, tak som sa rozhodla, že si spravím prechádzku.

Po asi pätnásťminútovej prechádzke ku Kauflandu som si uvedomila veľmi zaujímavú vec. Po prebehnutí cez svetelnú križovatku, kde treba sledovať, kedy majú ktoré autá červenú (priechod pre chodcov je príliš ďaleko, aby sa tam človeku chcelo šlapať), mi do očí napálilo slnko takou silou, že som iba žmúrila na plechovú strechu Kauflandu a vtedy sa moje zmýšľanie zmenilo z prudko ironického na prudko romantikálne či ako sa tomu nadáva.

Takže presne mesiac dozadu, niekoľko hodín skôr, nie takto podvečer, som sa zase raz trepala takto ku Kauflandu a tú flanelovú košeľu mal na sebe niekto niekto iný.
Tiež som takto škúlila do krutého slnka a nevšimla som si, že na mňa máva.
Bolo to v čase, kedy sme už spolu trávili každý jeden voľný deň a vyzeralo to tak, že si naozaj dobre rozumieme.
Bolo to po prvom objatí na rozlúčku, ktoré trvalo dlhšie, než by človek za normálnych okolností čakal.
Bolo to v okamihu, kedy som už premýšľala, či je to naozaj iba také obyčajné stretnutie dvoch ľudí, vysokoškoláčky a jej mladšieho kamaráta, ktorí sa navzájom idú vykecať z posledných posratých vzťahov.

Tam pred tým Kauflandom presne mesiac dozadu som si uvedomila, že ja toho chalana chcem.
Nielen preto, že som sa na neho pozrela a nevedela som odtrhnúť pohľad od jeho neuveriteľného úsmevu.
Nielen preto, že som bola namäkko z jeho hlasu.
A nielen preto, že to bol po dlhom čase niekto, kto ma počúval a ja som mala chuť počúvať jeho.
Nielen preto, že to bol chlap skoro ako z mojich snov - modrooký blonďák skoro o hlavu vyšší s krásnou postavou a - ako inak - v tej posratej flanelovej košeli.

Neviem, asi niekedy v tom okamihu som sa naozaj zaľúbila.
Ono, doteraz to nejako veľmi nechce prejsť, práve naopak, otravuje to stále viac a práve preto sa mi teraz ťažko premýšľa nad tým, čo bolo pred mesiacom, keď teraz ja kráčam do Kauflandu a on leží v novozámockej nemocnici. (A nie, nič som mu nespravila, vy hovädá.)

Ale aj tak... v tom okamihu som sa akosi dostala do inej dimenzie a predstavila som si ten stav pred mesiacom.
Odchod do nitrianskeho parku, pivo v škaredom, špinavom bufete a siahodlhá rozprava o tom, či sme vlastne na rande - a smiech na tom, či nie je primladý na to, aby randil so mnou, starou kravou.
Špekulácie o tom, prečo niektoré kozy v ohrade majú žlté krúžky v ušiach a niektoré nie. Somárov útok na Antona.
Vrták a neznesiteľné pesničky hrajúce z jukeboxu. Okamih, kedy mi prvý raz zapchal uši, aby som tie hrôzy nepočula.
Prvé opretie hlavy o jeho plece a jeho hlavy o moju hlavu. Prvý bozk. Neexistencia kohokoľvek naokolo.

Vlastne by som neverila, že to je už mesiac. A že je to stále krajšie a krajšie - až na tú posratú nemocnicu, s ktorou momentálne tak či tak nič nespravíme.
Áno, nikdy som neverila, že sa dá zaľúbiť až tak skoro, až tak rýchlo, až tak veľmi a do chalana, ktorý je o toľko iný a áno - dobre - aj o toľko mladší.
A je mi to úplne jedno.

Ak si to raz niekto zaslúži, tak potom z toho vznikne akurát tak takéto dé ja vou. Po ktorom mi je jedno, že v Kauflande sa o pol siedmej večer rozhodli nakupovať všetci obyvatelia Klokočiny, Chrenovej aj Drážoviec, takže nestíhajú pokladne.

A ako spievajú úžasní a nenahraditeľní Vandali:

Možno je miesto na zemi,
kde sa nájdu stratení,
kde sa stretnú tí, ktorí sa hľadajú,
ona je možno práve tam
a ja tu na ňu vyčkávam,
možno však býva u nás na prízemí...

Neuveriteľné, ako sa človek aj po všetkých klopýtnutiach a posratých vzťahoch dokáže zase zaľúbiť.
Milujem svoj život typu telenovely.
Koniec koncov, zase raz mám dôvod svoj život milovať.
Ten dôvod má ten najkrajší úsmev na svete a veselé modré oči, ktoré mi momentálne chýbajú...

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu