Tou polovicou, ktorá vedľa mňa ráno sedela vo fešných vagónikoch do Ostravy, s ktorou sme si od Žiliny z dôvodu velikánskej nudy (na trati, kde už neboli krásne hory a ešte krajšie tunelíky) čítali 21.století o Vesmíre, aby sme tam nevrástli do sedačiek. S touto polovičkou sme desne nadávali, keď sme stáli viac než polhodinu v Bohumíne a náš vlak tam kúsok pred našou konečnou zastávkou nabral 25minútové meškanie. A cupitali sme stále dopredu, aby som prežila svoj prvý hudobný festival v živote.
Myslím, že nie každý začína tak veľkolepo ako ja, a už vôbec nie s lístkami kúpenými v čase, kedy už takmer týždeň oficiálna stránka hlási absolútne vypredaný festival. Nie každý sa môže pochváliť tým, že im priateľ doslova spod čiernej zeme vyčaroval dva lístky na Colours of Ostrava, kde uvidí prvýkrát Čechomor, Lenku Filipovú, Porcupine Tree, Markyho Ramonea, The Proclaimers a iných, vrátane otca punku Iggyho Popa. Boli to moje prvé noci v stane v symbióze s neustále prítomnými ucholakmi v zásade iba z jednej svetovej strany nášho stanu, stojaceho hneď vedľa príjemnej poľskej rodinky s malou dcérou. Prvé pokusy o to udržať sa na nohách, v chode, v úpeku a neskôr potom pre zmenu v lejaku od rána až do noci. Prvýkrát som zistila, čo to je púšťať sa riekou po prúde. Prvýkrát som si zažila nátresk v obrovskom stane pred prietržou mračien, ktorá oddialila skoro o hodinu koncert Cranberries. Prvýkrát som jedla neodolateľne fajné malé donutky, ktoré sa zrejme nikde inde nedajú dostať... Keby som o tom mala kompletne rozprávať, vydalo by to hneď na niekoľko blogov.
Nebyť toho, že mám svoju lepšiu polovičku, tak nielenže nikam nejdem, pretože ten festival ani nehľadám na nete a nenaďabím naň, a ak aj náhodou hej, tak by som nemala lístky a spoločnosť - to samozrejme nebolo to jediné. Nebyť jeho, tak sa z tej práce, v ktorej som končila, asi nadobro a načisto zbláznim. Ale aké bolo krásne, keď v čase mojich narodenín (strávených v práci) sme si našli čas na to zbehnúť do slovenskej reštaurácie, posedieť pri spokojnom, kľudnom a fajnom obede (či večeri?) a potom po príchode domov som na svojej posteli našla postavené darčeky? Úžasné, reálne, nefalšované zabalené darčeky v mišičkovom baliacom papieri, o ktorých som ani náhodou nevedela, čo to je zač. Detské narodeniny a nefalšovaná radosť! Doteraz z toho maľovaného pohára, ktorý som dostala a na ktorom je namaľovaný môj plyšák, pijem najradšej a najčastejšie.
Nedá mi nespomenúť, že nemať ho, tak nikdy nejdem na Pankáčov deťom. Nie preto, žeby sa mi tam nepáčilo, ale preto, že nikto z mojich "soc" (nie -ialistických) kamarátov by nemal na lístok a nebol by vzhľadom na nadrbanosť schopný postaviť stan. Z festu, kde bolo tridsaťtisíc ľudí za pár dní na miesto, kde ich bolo snáď dvesto. Komorná zábava a stejdže, ktoré sa prebľakovali, keď sa človek lepšie započúval. Za vrece odpadkov pivo alebo kofola zadarmo, neskutočne vydarený koncert Fialiek a Načo Názov, totálka skákačka na Devil Street 13 a aj napriek oficiálnemu hláseniu obrovskej búrky, pred ktorou sme sa všetci mali okamžite schovať, super koncert Karpiny. Absinth, domáca, prespaný koncert zahraničnej kapely (som proste nepoučiteľná a zo spánku by ma vytrhla iba king size dávka kofeínu, ktorý k dispozícií bohužiaľ nebol). Zážitky. Sedenie na tráve, alergická reakcia a proste... zážitky. Ešte aj tie najnegatívnejšie sa časom pretavili do pozitívnych spomienok, kedy sa človek smeje, čo to všetko len zažil.
Zmienila som sa vám niekedy o tom, ako som veľmi túžila ísť do jaskyne? Jemu áno - a tak sme proste išli. Nikdy predtým som nebola v jaskyni, nikdy v živote, a tak sme si to vyšlapali na Harmaneckú. Nie je to od nás ďaleko, stálo nás to pár centov autobusom. Ale ten zážitok! Ten chlad, tie kvaple... to, na čo si človek ako "na to svoje prvé" bude pamätať už stále. Výhľad spred jaskyne, ktorý sme skúmali asi dve hodiny z tých štyroch, čo ostávali do odchodu autobusu. Hádanie, kadiaľ asi na tom protiľahlom kopci môže viesť trať... hlad a Miňonky, ku ktorým by sme sa neznížili... a napokon hamburger, z ktorého nám za dva dni prišla na návštevu teta črevná chrípka. Proste - typické prázdniny.
Opäť raz som videla Živé kvety, po tom, čo sme sa postavili jeden vedľa druhého za dobrú vec, proti neonacistom. Nemyslela som si, že sa tak ľahko stane, že bude so mnou niekto ochotný navštíviť takúto akciu. Niekto tak blízky. Že sa nebude báť, že mu niekto roztrieska ksicht, čoho sa koniec koncov často bojím aj ja. Strach nie je úplne neopodstatnená hovadina, ako by si niekto mohol myslieť. Opodstatnené je to, že proti tomu strachu, takisto ako proti pôvodcom, treba niečo robiť. Robiť, a zistila som, že to ide aj spoločne. A také zistenie zaváži... a ešte ako.
Jedna z vecí, ktoré mi utkveli z leta rovnako intenzívne ako všetky festivaly a vystúpenia, bola túra z Donovál. Z Donovál do Banskej Bystrice pešibusom cez nádhernú krajinu plnú muchotrávok, húb, prašiviek, prekrásnych výhľadov, ovečiek a sladučkých malín. Čistá idylka až po Šachtičky a odtiaľ adrenalínový zážitok (doteraz nechápem, ako človek idúci po modrej značke zrazu môže stratiť, respektíve ani nenájsť pokračovanie náučného chodníka a ocitnúť sa na pustej neoznačenej lúke niekde totálne odveci a napokon sa dostať do Bystrice po úplne inom kopci - a že bol ten kopec fakt riadny!!!). Toto leto k nám bolo naozaj poriadne štedré.
Napokon bolo štedré k neskutočnému množstvu mojich prianí a túžob, ktoré som kedy vyslovila. Milujem Heľenine oči a vždy som ich chcela vidieť. Zistil mi, kedy sú koncerty a jeho otázka, či niektorý z nich stíhame, ma zase raz natešila ako úplne malé decko, ktoré dostane svoju obľúbenú hračku. Neviem, či som si viac užila koncert Heľeniných očí, predskokanov Čechomoru, alebo práve ich s obrovskou a úžasnou šou a cimbalom a neviemčímvšetkýmúžasnýmešte. Vykoncertovaná som snáď na celý ďalší rok dopredu.
Že to na jedno také typické leto nestačí? Možno áno, a možno nie, každopádne, v septembri mám meniny, ktoré sa nikdy nesnažím nijako oslavovať, aj keď istá časť rodiny by veľmi rada. Záchrana prišla opäť zo strany mojej polovičky. A okrem azylu, ktorý mi bol poskytnutý, mi bola poskytnutá aj spoločnosť na jeden z najkrajších bratislavských dní, aké som si kedy v mojej kariére zažila. Z korunovačných slávností som toho až tak veľmi nemala, ale z prechádzky popri Dunaji, štartovania Twin City Linera (no tak som zaťažená na lodičky, no a?), samých bratislavských jorkšírov, ohňostroja, cukrovej vaty a bublinkovania a dopravného múzea, tak to už áno. Mohla som sa na tých autíčkach a lokomotívkach a srandičkách dohíkať ako malý somárik. A híkali sme spolu, nebola som v tej infantilite sama. Teda, v infantilite možno hej, ale minimálne nie v nadšení pre vec. A máme kopu krásnych fotiek. No a čo, že na väčšine nie sme my, koniec koncov, kto nás mal fotiť? Ale máme svoje zážitky a tie nám nikto nevezme...
...dokonca ani to najhektickejšie sťahovanie v mojom živote (ono zase, až tak veľa ich nebolo, to je pravda, ale zas ani najmenej), ktoré nás prehnalo po iksypsilon obchodoch, spôsobilo niekoľko telesných a psychických újm na zdraví, pridalo asi tri dni nonstop skladania nábytku a kopu nadávok, keď to všetko nešlo, ako malo. Neviem, kto by to spravil, keby nie on. Vlastne mal veľkú pravdu: nikto iný než on by to nespravil. A spravil to s trpezlivosťou, ktorú s odstupom času obdivujem. Bola väčšia než moja. Aj odhodlanie. A len vďaka tomu mám v izbe nábytok, ktorý mi bolo možné doviezť domov. Proste by celé to leto a celý ten život posledných troch mesiacov vyzeral úplne inak, keby som nemala svoju lepšiu polovičku.
A tak som si namiešala onen v nadpise spomenutý Letmý Elixír Tvojich Objatí. Pretože práve dnes tu celý večer nie si a ja som si uvedomila, že hoci je to mimoriadne detinské, tak mi chýbaš. Pretože som zvyknutá, že tu so mnou stále písmenkuješ, aj keď občas iba sporadicky. Nie som zvyknutá na to, že tu nie si. Je to výnimočné a vždy ma to vyvedie zo zaužívaného, ale príjemného stereotypu. Nemať ťa, tak je toho teraz tak strašne, strašne veľa úplne inak a horšie, že to ani neviem všetko dopočítať. Dnes je vraj Svetový, či aký deň vďačnosti. Nemám komu byť momentálne a v tomto období viac vďačná, než Tebe. Naozaj a bez výnimky za všetko, za to pozitívne aj za to na prvý pohľad negatívne, čo je v konečnom dôsledku vždy iba pre dobro veci.
Kto by to pre mňa robil, vôbec netuším. Zrejme proste nikto - proste Ty, pretože si tu pre mňa a ja sa budem musieť už konečne niekedy snažiť byť tu pre Teba. Čo najviac a čo najlepšie. A momentálne sa aj napriek tomu, čo ma čaká zajtra a na čo sa teším, veľmi teším na víkend a na to, ako si ťa počkám na vlakovej stanici. Tej, ktorá pred pár dňami oficiálne odzvonila nášmu letu... ale nevadí.
Pretože príde ďalšie a zase bude také krásne, ako toto...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
@tikalok Prečo by bol dlhší? Ty si so mnou zažil iné, než ja s tebou? A ja som sa neobmedzovala dĺžkou, kľudne nech to nikto neprečíta Stačí, že si to čítal ty
5
@jaro1991 Ďakujem, neverila som, že to niekto dočíta do konca okrem toho, komu to bolo určené, je to pozitívne
Napíš svoj komentár
Ak by som mal písať takýto blog o tebe, musel by byť aspoň dvakrát tak dlhý