Majáles, kosa, Vidiek, energy vodka, pivo a infúzie.

V stredu bol v Nitre majáles a tak sme sa rozhodli, že napriek kose, ktorá vonku nastala sa predsa len rozhodneme pozrieť, čo to bude zač. Lineup nič moc, ale no nechoďte, keď je to zadarmo a hovoria, že pivo za euro. Tak to sa oplatí.

S A. sme sa stretli okolo tretej a ešte sme si doma navarili. O šiestej, keď sme dorazili na majáles už bola všade zima ako v ruskom filme a pivo v každom stánku stálo euro dvadsať, hoci na všetkých reklamách ho propagovali za euro. Billy Barmanov sme predupkali od zimy v pozadí a otepľovať sa začalo až s príchodom drahej D., a to nielen našimi lesbickými bozkami.

Nasledoval výpad do obchodného centra po ochutenú vodku (inú som nechcela), vystriedaný takmer spadnutím do "toj-tojky" a sťažovaním sa A. na to, že ho bolí hrdlo.

Vodka pošla skoro ešte cestou späť na majáles a naša nálada sa zlepšila. Na Vidieku sa skákalo ostošesť a po Vidieku sa rovnako rýchlym krokom utekalo cez celú Nitru do podniku, aby sme si vôbec mali kde sadnúť. Ešte nejaké to pivo, nejaká tá hádka a prdnutie nervov.

Niečo zlé bolo proste už v stredu v noci na spadnutie vo vzduchu. Niekde v kostiach som to cítila, možno aj to zapríčinilo, že som zaspávala otočená k A. chrbtom a so slzami v očiach. Nie kvôli nemu. Kvôli samej sebe.

Ráno sa A. prebudil chorý. Vyzeralo to na klasický návrat zapáleného hrdla, na ktoré ešte pred týždňom doberal antibiotiká. Po návrate zo školy sme naordinovali čaj, citrón, ležanie a spanie. Teda vlastne, naordinoval si to sám, keďže nebol schopný byť dlhšie hore.

V piatok ráno po dvoch Nurofenoch už to vyzeralo lepšie, horúčka ustúpila a dokonca keď odchádzal domov, vyzeralo to tak, že z najhoršieho je vonku. Nechcela som ho pustiť, keď som videla, ako vyzerá.

Poznáte to snáď, nie? Pozeráte sa na niekoho druhého a vidíte, ako ho niečo bolí a vtedy je vám úplne jedno, že noc dozadu vám vyskočilo koleno a že vás to teraz pekelne bolí a len prosíte všetky možné aj nemožné mocnosti, aby ste mohli byť chorí miesto toho druhého.

Polhodinu pred hokejom som sa už v pomerne upokojenej osamelej nálade dozvedela, že leží v nemocnici v Zámkoch po drobnom (dá sa to nazvať operačný? asi hej) zákroku a v nemocnici ostane minimálne ďalšie štyri dni, pokiaľ mu rovno nebudú vyberať aj mandle - podľa mojich vedomostí mandle trvajú tak ešte ďalší týždeň.

Keď som ho počula, myslela som, že sa rozplačem. Mám fanatický odpor a skoro panický strach z nemocníc. Úplne iný, než z bodavého hmyzu, ktorý mi občas vletí do izby a z ktorej ja v tom okamihu vyletím, aby som sa vrátila až v okamihu, kedy som si istá, že hrozba už pominula.

Nenávidím pozerať sa na človeka, na ktorom mi záleží, ktorému je zle a trpí. Nenávidím, ak si niekto odmietne zobrať moje lieky proti bolesti. Mám chuť v noci nespať alebo sa odpratať na zem, len aby sa mohol vyspať, ale napokon začnem byť z toho celého náladová. Vydýchaný vzduch, vznášajúca sa choroba, nervozita, bezmocnosť.

Presne. Bezmocnosť. Neznášam, keď som v takýchto momentoch bezmocná a neviem, čo mám robiť. Keď niekto nechce piť, nechce jesť a keď ho pohladkám, tak na to nereaguje, pretože mu je príliš zle, alebo sa odtiahne, pretože som sa dotkla omylom boľavého miesta. Neznášam také pocity. Cítim sa vtedy na tomto svete úplne neschopná pomôcť a tým pádom zbytočná a mám chuť začať kričať do prázdna, pričom si len sťažka uvedomujem, že tomu druhému človeku je zrejme ešte horšie.

Nedokážem nemyslieť na to, že je momentálne v nemocnici, hoci je mi jasné, že po tých liekoch na spanie pokojne zaspal a aspoň sa nebude s nikým tlačiť v posteli a nikto ho v noci niekoľkokrát nezobudí, aby sa prevrátil nabok, pretože chrápe. Jasné, je mu tam lepšie.

Len ja som sebecky smutná. Nenávidím, keď je zle ľuďom okolo mňa. Paradoxne je teraz o niekoľko kilometrov bližšie ku mne a ja mám pocit, akoby bol strašne ďaleko. Nemocnica je svet vo svete, miesto, z ktorého sa človek len tak ľahko nedostane. Keď už tam raz vkročí, je to, ako keby ho zdrapila nejaká neviditeľná ruka, ktorá si ho chce nechať iba pre seba.

Nenávidím nemocnice, mám z nich depresie. Väčšie než zo samotných chorôb, ktoré vidím na svojich blízkych. Viem, ako nemocnice pôsobia na ľudí. Viem, že nie všetci to pociťujú tak hrozne a nepríjemne ako ja, ktorá by som najradšej vždy podpísala reverz, ale... aj tak.

Od odletu z Londýna sa v tomto okamihu prvý raz cítim naozaj sama, kompletne a nefalšovane. Žiadna mama, nikto, kto by ma utešil, a ja sama, ktorá by som sa mala vzchopiť natoľko, aby som bola schopná utešiť, pohladkať, pousmiať sa. Musím sa vzchopiť. Musím.

I can feel your heartbeat,
I can feel your heartbeat,
stop stealing my heart away,
you´re stealing my heart away...

(Tento blog je iba impulzívnym vypustením časti z toho, čo ma trápi, aby som uľavila mojej zlej nálade a jeho umelecká hodnota sa pohybuje blízko nule, ďakujem za pochopenie.)

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu