Prestup na vysokú školu bol pre mňa šokom, peckou rovno cez nos. Zachránil to dobrý kolektív spolužiakov (teda, vlastne spolužiačok) a kopa, kopa nadhľadu, ktorý som zrejme zobrala z výšin nebeských alebo načrela do zákutí mojej mysle, v ktorých som si doteraz myslela, že sú iba zabudnuté mŕtve myšky a drôtik, ktorý mi vedie skrz hlavu a tak drží pohromade uši.
A potom zrazu, po mesiaci, ďalšia pecka cez nos. Fíha, nové spolužiačky! O náš odbor bol veru veľký záujem a prestup k nám, ako si mi hovorila, nebol veselý. To bolo dôvodom, prečo sme si na začiatku (alebo minimálne ja, pretože samozrejme nemôžem hovoriť za nikoho iného) mysleli, že máte na srdci iba starosti a vlastne k nám nechcete zapadnúť.
Rýchlo som pochopila, že to bude úplne inak. Možno to bolo vtedy, keď som zdvihla pollitrák piva a ťukla som si s Tebou, hoci si ešte pred desiatimi minútami tvrdila, že nepiješ - aby si sa vzápätí na našej krúžkovici prispôsobila veselému hlúčiku, ktorý sa rozprával o všetkom možnom aj nemožnom.
Od tej doby sa so mnou smeješ a diskutuješ o možnom aj nemožnom aj osamote - romanticky, vo dvojici. Znie to ako vyznanie, nie? Možno tak trochu aj je, ale vieš veľmi dobre, akého spôsobu. Myslím, že to vieš, lebo mám pocit, že sme veľmi podobné.
Si so mnou veselá a si so mnou smutná, si človek, ktorému verím a ani neviem, ako sa to stalo. Vieš dobre, že Ti poviem veci, ktoré som ešte nikomu z ostatných ľudí v mojom bezprostrednom okolí, a ktorých poznám krátko, nepovedala. Mám rada Tvoj smiech, pretože sa objavuje na miestach, kde znie aj ten môj. Mám rada to, že vieš, čo povedať, keď niečo nie je tak, ako má byť. Že problémy, ktoré sa dejú, vieš obrátiť na žart - a že o to sa snažím ja s tými Tvojimi.
Nie vždy môže mať žena pri sebe to najcennejšie, čo má - a to lásku, teda najlepšieho priateľa v podobe partnera. Niekedy toto miesto zastupuje priateľka. Raz si mi porozprávala, že mať priateľku, to nie je také jednoduché. Áno, súhlasím s Tebou. Moje priateľstvá niekedy vydržia, hoci ochladnú, ale väčšinou sa rozpadnú ako domček z karát, ako truhla zakopaná hlboko v zemi. Všetko podlieha rozkladu...
Avšak niekedy sa rodí aj niečo nové. Pousmiala som sa pri tom práve vtedy, keď mi od Teba ráno prišla esemeska, len preto, aby som nejakú "ráno dostala". Dojalo ma to, a to dokonca aj napriek tomu, že som na to prišla až po tom, čo si mi to povedala už v mojej bezprostrednej blízkosti.
Nie som spokojná, keď nie si spokojná Ty - tak to konečne funguje pri ľuďoch, na ktorých nám záleží. Za veľa ľudí z Nitry, ktorých som len prednedávnom spoznala, by som paradoxne dala ruku do ohňa za istých okolností. Je to pekné, hoci desivé.
Teším sa zajtra na prednášku (bláznivé pomyslenie, však?) a na film. Teším sa na kávu, ktorú možnože pomedzi stihneme. Keď nie, tak aspoň tú automatovú! Teším sa na smiech a nové témy. Na to, ako mi porozprávaš o svojej sestričke a ja ju nechám na oplátku pozdraviť tiež. A zajtra Ti už tie poznámky naozaj nezabudnem doniesť!!
Keď sme pri tom (ne)šťastí na nachádzanie naozajstných priateliek, stále mi napadá rovnaká otázka, akú som si položila na úplnom začiatku:
Majka, myslíš, že som Ťa našla...?
A to vieš, ako sa spieva...
Jen pár přátel mít...
(Venované Majke M... pardon, P.!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár