Ten výrub mesto schválilo, ale napokon ho predseda bytového spoločenstva nikdy nevyťal. Nemohla byť v tom okamihu šťastnejšia - nielenže to bol jediný strom, ktorý ostal na ich dvore, ale mala k nemu zvláštny vzťah. Nechcela to nikomu priznať a bála sa, že keby to povedala, všetci ju vysmejú - ale chodila sa s tým stromom rozprávať.
Niekedy jej pomohol, aby vyslovila veci, ktoré by inak nikomu nepovedala. Možno ani najlepšej priateľke, ani človeku, ktorý už nejaký ten čas stál po jej boku a bol jej oporou a možno s istým nadnesením možno povedať, že partnerom. Zrejme dokonca ani matke. Na niektoré veci proste človek potrebuje strom.
Aj dnes k nemu zašla, brodiac sa asi po členky čerstvo napadnutým, pomerne lepkavým snehom, ktorý sa jej lepil na čižmy, na kabát a vpíjal sa do vlasov, na ktoré si nedala žiadnu čiapku.
Zastala pod ním. Nebol taký krásny ako na jar, v lete alebo v jeseni, kedy boli jeho listy na odchode a nádherne sfarbené. Teraz jeho konáre trčali do oblohy ako prázdne pahýle, ale ona si ho veľmi dobre vedela predstaviť v celej svoje kráse a rozkošnosti, ktorú jej ponúkal v iných ročných obdobiach. Ticho naň pozrela a mala chuť si sadnúť k jeho kmeňu ako v časoch, kedy na zemi nebol sneh, a začať rozprávať.
Takto len upierala zrak k jeho korune a rozprávala tak či tak. Konáre stromu ju nezakrývali, a tak ktorýkoľvek zo susedov mohol vyzrieť z balkóna a poriadne sa začudovať. Bolo jej to však úplne úprimne jedno. Akoby okolitý svet na moment prestal existovať, akoby sa všetko zmenilo a zmrzlo ako cencúle na dverách kotolne za jej chrbtom...
"Ja už si ani nepamätám, kedy naposledy som tu bola.
Bolo to dávno, však?
Vieš, keď v poslednej dobe toho mám naozaj veľa.
Noví priatelia, nové mesto, nová škola, nové povinnosti, nové záujmy, nový život. Všetko je nové!
Ale jedno Ti poviem, tam, kde bývam, nemám ani náhodou taký strom, ako si Ty! Nie je tam nikto a nič, čomu by som sa vyrozprávala zo všetkých svojich problémov, o ktorých nikto iný nemôže počuť.
A predsa mám pocit, že tomu novému životu niečo chýba.
Vieš, cítim sa nenaplnená.
Cítim, že minimálne trištvrtinu vecí robím len tak "napoly".
V ničom nenachádzam uspokojenie vo veľkosti, v ktorej by som ho chcela nachádzať.
Mám dobrú, ale nemám najlepšiu priateľku.
Mám čas, ale nemám dostatok času na vlastného priateľa.
Mám dobré, ale stále nie vynikajúce vedomosti z toho, čo ma baví.
Mám kamarátov, ale napriek tomu väčšinou nemám ísť s kým von.
Možnože mám neskutočné množstvo vecí, z ktorých by som mohla byť šťastná a spokojná, ale napriek tomu mi šťastie uniká pomedzi prsty.
Mám pocit, že strácam niečo neuchopiteľné."
Pozrela naň - nebola si istá, či ju počúva, alebo či si iba pokyvkáva vetvami do vetra, ako to bežne zvykne robiť, ale napokon zistila, aké uvoľňujúce je to, že dostáva zo seba to čierne, čo ju dusí, to ťaživé, čo ju gniavi, a preto ju prestalo zaujímať, či strom, ktorému svoje slová adresuje, ju počúva každým pórom svojej kôry, alebo či práve myslí na odsťahované lastovičky.
"Niektoré veci stále robím zle, alebo minimálne mám ten pocit.
Možnože vyrábam problémy tam, kde žiadne nie sú, ale nemôžem za to, že ja ich tam vidím! Možnože som príliš komplikovaná, neviem.
Možnože od svojho okolia len vyžadujem, aby bolo chápavé, milé, citlivé a dokonalé. Napriek tomu, že neviem obrátiť prst na seba.
Mám pocit, že tak to bude, a z toho mi je stále ešte viac do plaču, vieš?
Že sama som ako obnosené šaty - stále funkčná, ale už to proste nie je ono. Už tomu niečo chýba.
Tak prečo vyžadujem od tých ostatných nové šaty? Prečo žiadam, aby mal niekto na mňa čas, keď sama ho nemám takmer na nikoho?
Som ja vlastne vôbec normálna?
A prečo som smutná?
Zjavne na to nemám hmatateľný dôvod, možno tak akurát... sama zo seba.
Áno, to bude ono.
Ty vždy vieš vyriešiť problém, drahý priateľu..."
Ticho dodala a bez ďalších slov zamierila späť do domu. Stále rovnako sklamaná a smutná sama zo seba, ale aspoň s vedomím, že to je naozaj tak. Vlastne to bolo oslobodzujúce.
Na niektoré veci človek proste potrebuje stromy.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
zipporah
12. 12.decembra 2010 20:19
áh, nechce sa mi to celé čítať, no pripomenulo mi to jednu situáciu, keď som objímala stromy a môj profesor taliansky sa ma pýtal, prečo to robím, čo to robím, dlho dlho dumala som nad tým, Taliani predsa nie sú varené mäso, kým mi z toho nevyšlo to, že sú azda už len z vyplývajúcej histórie tak silní psychicky, že niečo také nepovažujú za potrebné (a my nepochybujeme, že cit pre krásu, prírodu... umenie majú)---Slováci, hore hlavu! prestaňme objímať stromy a žime! iba malý subjektívny postreh
6
nechcem byť zlá, ale niekde pri začiatku mi napadlo, aké by to bolo, keby sa to vyvinulo v nejakú tú dendrofíliu
ale teraz vážne. trošku som sa v tom našla.
a inak, keď som bola malá, s jednou vtedajšou kamarátkou sme mali niečo ako "náš strom", bola to breza, čo stojí u nás vo dvore, tuším sa volal Barney? to už neviem naisto.
ale teraz vážne. trošku som sa v tom našla.
a inak, keď som bola malá, s jednou vtedajšou kamarátkou sme mali niečo ako "náš strom", bola to breza, čo stojí u nás vo dvore, tuším sa volal Barney? to už neviem naisto.
Napíš svoj komentár