Sarah_whiteflower
26. 4.apríla 2011 01:09
Neznášam lúčenia, odchody, chýbania a vôbec všetky druhy prízemných medziľudských vzťahov.
V metre stretnete menej šialených ľudí než v autobuse. Teda, tvrdí to moja mamka. Podľa mňa je strelený každý, kto cestuje metrom. Presúvať sa pod zemou ako krtko, to nemôže dobrovoľne podstupovať úplne a kompletne normálny človek. A áno, pravidelne jazdím v Londýne metrom, keď som náhodou na návšteve.
Viete o tom, že černosi sa k vám za pultom v obchode správajú asi tridsaťdvaapolkrát nechutnejšie a nezdvorilejšie ako Indovia? Ale dobrý sluha, hrozný pán, neprajte si mať Inda za svojho šéfa v práci.
Zistila som, že ľudia sa po vás obracajú aj v Londýne, keď hovoríte pre nich neznámym jazykom a niekedy si vás premeriavajú, ak máte na sebe oblečené niečo, čo sa nejakým spôsobom vymyká normálu. Napríklad tričko s nápisom "Nerdy and cute" (voľný preklad by mohol byť fešná bifľoška alebo tak nejako).
V Londýne je obrovské množstvo mongoloidných detí. Možnože to bola iba náhoda, ale za posledných pár dní som ich v Londýne stretla taký počet, koľko možno na Slovensku ani za niekoľko mesiacov. Je strašne smutné sa na ne pozerať.
Vždy večer pred odletom (najčastejšie na Slovensko, ale niekedy aj z neho) mávam strašidelnú depku. Vždy mám pocit, že neskutočne veľa vecí sa môže pokaziť a že určite zabudnem niekde niečo dôležité. Väčšinou sú moje obavy opodstatnené a naozaj vždy niečo zabudnem. Alebo niečo dopletiem. Prípadne stratím.
Zajtra večer vysadnem na bratislavskom letisku a vytrepem sa cez pasovú kontrolu čo najskôr do príletovej haly, aby som si konečne mohla po dlhom čase zapáliť. Potom budem dve hodiny čakať na autobus. Bude to prvý raz, čo ma nebude na letisku nikdy čakať.
Vlastne, aby som neklamala - nie úplne prvý raz. Lenže minule to bolo iné, pretože som letela s Andreou, s ktorou som sa zoznámila v lietadle a jej brat ma z Bratislavy doviezol až domov do Zvolena cez Veľký Krtíš, kde som od jej rodičov nafasovala domáce klobásky. Neustále vravím, že dobrí ľudia na svete ešte nevymreli.
Andrea sa má momentálne veľmi dobre. Pokiaľ viem, jej dcéra už za ňou odletela do Liverpoolu, kde momentálne pôsobí a bývajú tam spolu. Niekedy mám tiež chuť pobaliť svojich sedem sliviek a odletieť do Londýna.
Vykašľať sa na celé neprívetivé Slovensko, malé platy, školstvo v bordeli, vytáčavé situácie a neustále nové pády a postavenia sa.
Otočiť sa a ísť niekam žiť svoj nový život. S málo peniazmi, ale s čistým štítom. Každú chvíľu začínam vo svojom živote znovu. A vždy si vravím, že tentoraz to bude iné.
Väčšinou nie je. Nie tak, ako som si to predstavovala. Niektoré chyby sa zvyknú vypilovať, ale iné ostávajú.
Napríklad fakt, že keď som nervózna, som úplne nepríčetná a absolútne nevypočitateľná. A neznesiteľná. Som úplne otrasná. Neviem, čo chcem, ale požadujem to od ľudí, pokým to nedostanem.
Chvíľu si myslím, že chcem, aby sa kvôli mne cestou zo Štúrova do Nitry niekto "zastavil" v Bratislave na letisku, hoci to stojí niekoľko hodín cestovania a o peniazoch ani nevravím. Potom si poviem, že som absolútna krava a že mi to za to nestojí, niekoho preháňať ako jojo. Potom mi je to zase ľúto a najradšej by som bola sebec, ktorý povie "príď".
Napokon sedím na veľkej manželskej posteli zakrytej hnedou plachtou a mám neuveriteľnú chuť plakať, pretože zajtra odchádzam od mamy a na letisku ma nebude nikto čakať a ja budem určite rumázgať ako malý absolútne rozmaznaný harant.
Bude mi smutno. Neznášam prízemné pocity tohto typu. Niekedy sa sama seba pýtam, prečo ma mama neporodila s nejakou emocionálnou vadou, aby som nebola schopná nič cítiť a tak by som nemusela robiť pravidelne hysterické scény kvôli nejakému chýbaniu si a podobným prízemným hovadinám.
Nejde to. Miesto toho, aby ma Pán Boh stvoril emocionálne retardovanú, naložil mi emócií do môjho tela toľko, že som tuším na hranici mentálnej labilnosti. Neznášam sa za to.
A vôbec, neznášam všetky tie prízemné medziľudské pocity a vzťahy.
Neznášam ich presne v takýchto momentoch - keď nie sú ukojené a nedokážu sa naplniť, ani keby som akokoľvek chcela, pretože... pretože zajtra mi budú všetci niekoľko hodín chýbať a pozajtra budem vstávať s červenými očami.
Je hrozné mať niekoľko domovov, keď je srdce rozdelené na niekoľko častí. Potom je vždy niektorá časť smutná...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
tiež nechápem čo je na tých figurínach také extra
a cítiť je dobré aspoň sa vieš zorientovať vo svete a určiť si priority na ktorých ti záleží
a cítiť je dobré aspoň sa vieš zorientovať vo svete a určiť si priority na ktorých ti záleží
3
@anzu Máš pravdu. Len si proste niekedy potrebuje človek ponadávať, pretože je toho na neho naraz veľa, to je celé A už je samozrejme dobre, len to muselo ísť von.
@greenbunny Pri určovaní priorít sa potom človek cítiaci ale niekedy naozaj prudko zamotá
@greenbunny Pri určovaní priorít sa potom človek cítiaci ale niekedy naozaj prudko zamotá
4
Ani nevieš, ako ti rozumiem..lúčenia sú ťažké (pre mňa určite)..hlavne keď má človek niekoľko domovov..
a článok sa mi veľmi páčil
a článok sa mi veľmi páčil
Napíš svoj komentár
a ešte, že ja by som si pri myšlienke na ten prílet snažila vsugerovať, že sú iné, dôležitejšie veci, že nebudem ako iné ženy, ktorým nič nie je dosť dobré a nakoniec by som to otočila na to, že aj tak musím byť samostatná, takže je vlastne dobré, že je to takto. sugescia je kamarát