O ŽSR (Ženskom Samonasieracom Reflexe) alebo Aké to je, vstať hore zadkom a ísť do školy?

(Niet nič výstižnejšie, než táto pieseň s týmito slovami k tomuto blogu...)

Poznáte také tie dni? Keď zazvoní budík a vy v prvej chvíli neviete, čo sa deje, ale následne máte chuť ten mobil vyhodiť von zavretým oknom. Aj napriek tomu, že ten budík ste v predošlý večer nastavovali vy sami, aj napriek tomu, že rozbité okno by ste museli zaplatiť a keby nebolo celé, bolo by v izbe neznesiteľne zima?

A potom sa obliekate a ani jeden vlas na hlave pri česaní nestojí tak, ako má. A vy máte chuť šmariť tú drevenú kefu do zrkadla. Hoci to spôsobí sedem rokov nešťastia a hoci tú kefu držíte v rukách sami a tie vlasy sú vaše a možno stačilo ich včera večer umyť.

A raňajkujete a strčíte si do úst už tretiu bobuľku hrozna, ktorá má v sebe veľké zrniečko, a vy máte chuť to všetko vypľuť do dlane a začať neskutočne pyskovať, ako môžu niečo také predávať v obchode? A pritom ste to kupovali vy sami a v obchode vám ani len na um neprišlo niečo také, ako ochutnať z neho, aby ste zistili jeho kvalitu.

A odchádzate z domu na autobusovú zastávku a máte pocit, že všetci tí ľudia, čo sú vonku so psíkmi, sa na vás pozerajú takým tým nenávistným pohľadom, ktorý by najradšej vraždil, a s veľkým zadosťučinením im ho teda samozrejme všetkým opätujete. Aj napriek tomu, že sa možno tak pozerali proste iba preto, že ste strapatá a na nohách máte platformové bagandže.

A stojíte na zastávke na kopci na sídlisku nad mestom a prefukuje a vám je zima na každú časť tela okrem krku, kde ste si doma poriadne uviazali arafatku. A vy pyskujete popod nos, šomrete si a máte ešte horšiu náladu a najradšej by ste do desiateho pokolenia prekliali tú hlúpu, neznesiteľnú, idiotskú jeseň. A pritom by stačilo si domov kúpiť možno malý veterníček na okno, či teplomer, a - ako inak - neobliecť sa iba do krátkeho trička a flanelovej košele proste iba preto, že nemáte dnes náladu na to, navliecť si na seba kožák.

Autobus na seba nechá čakať, ale napokon príde - naozaj ste nepredpokladali, že ešte aj o pol jednej poobede bude tak plný, že niekoľko ľudí stojí. Ale miesto ste si napokon sadli. Taška plná kníh na vašom pleci je ťažká a máte chuť ju zhodiť z pleca dole a do autobusu nastúpiť bez nej. Aj napriek tomu, že ste si vedomá toho, že tie knihy vovnútri možnože v škole ani neotvoríte a vlečiete ich tam zbytočne, jedine ak tak z vlastnej iniciatívy. Sadáte si na miesto do štvorky, v protismere. Vytočí vás, že nikde inde nebolo voľné miesto. Ako keby už nebolo dosť dobré len to, že vôbec sedíte.

Oproti vám sedí párik. On a ona, ona pri uličke, on pri okienku. Nedržia sa za ruky. Ona je typ, na ktorého črty tváre okamžite zabudnete, pokiaľ ho nestretávate aspoň mesiac každý Boží deň; on je celkom sympaťák. Opäť raz by ste odprisahali, že na vás čumia, máte chuť otvoriť ústa a vynadať im. Ako keby sa mali vlastne až tak veľmi kam inam pozerať, keď im sedíte priamo oproti.

Ona sa k nemu nakloní a niečo mu šepká do ucha a potom sa mu oprie o to mužné, mohutné plece. Máte chuť jej jednu poriadnu natiahnuť po druhej strane tváre, ale tak, že vypľuje zo tri zuby. Vaša zlosť vzplanie ešte viac, keď on sa otočí a dá jej romantickú, krásnu, dlhú, odpornú, hnusnú, nechutnú, uslintanú pusu a vy sa nemáte šancu pozerať niekam inam, hoci by to možno celkom jednoducho išlo otočiť smerom ku oknu. Máte chuť vystrieľať všetky páriky na svete. Naozaj, reálne každý jeden do počtu. Do radu. Ako Nemci Židov. Hoci to nie je správne. Hoci sa nijako neprevinili, a iba sa majú radi. Ale vy sa na to nechcete pozerať.

Vaša zastávka a vystupujete. Vo dverách v strede autobusu sa urobil štupeľ a tak sa to nehýbe ani von, ani dnu. Nejaká teta za vami, ktorá sa ponáhľa na prestup na druhý autobus, ktorý akurát zastavuje na zastávke za vami, vrčí, že čo sa nehýbete rýchlejšie. Nevydržíte to a zavrčíte jej rovno do ksichtu ponad plece:
- A akože kam, milosťpani? Do riti tejto slečny, či tamtoho pána?
Zostane tak zarazená, že takmer celá zožltne a potom zbledne. Máte zvrátený pocit zadosťučinenia a ešte aj cestou na jej prestupný autobus ju nenávistne sledujete a dávate jej pocítiť, že vidíte každý jej krok. Vaša nálada vášmu "úžasnému" pohľadu dodáva na vierohodnosti. Pritom viete, že keby ste boli na jej mieste, správate sa úplne rovnako, ak nie ešte horšie.

Kráčate smerom ku škole. Keďže celou cestou je to okolo preskleného obchoďáku, neustále si obzeráte svoj odraz vo výkladoch a neustále sama seba samonasierate pohľadom na ten strapatý účes. V rade na obed v jedálni máte dvom pedagógom za svojím chrbtom chuť do ksichtov povedať, aby vám láskavo pri rozprávaní neprskali a nedýchali za golier, kým ste ešte kľudná. Aspoňže jedlo je chutné, ale opäť raz vás vytočí, ako je sakra možné, že v tej hlúpej jedálni nie je ani sprostý sirup. Alebo jedálenský presladený čaj. A tak pijete čistú vodu z fľašky a pokračujete v dni absolútne na hovno.

V škole na hodine pobudnete - fíha! - takmer polhodinu! Opäť raz úspešné zabitie dňa pre nič. Hoci vám už pred týždňom vykapala (lepšie povedané odhnila pod hlavičkou) ruža vo váze, stále si po ceste nekúpite novú. Bohvie, či si na to nespomeniete, alebo proste nemáte chuť, aby vám izba vyzerala dobre a aby tam bolo aj niečo živé. Pri písaní tohto blogu pozeráte von z okna a vidíte západ slnka pomedzi žalúzie, ako sa opiera do vežičiek hradu. Naštve vás, ako strašne krátko to všetko trvalo a že ste sa nepozerali už od začiatku.

Vonku sa stmieva a deň sa mení na večer. Ste nešťastná, že ste nepresvedčili spolubývajúcu, aby si tu nechala svojho jorkšírskeho teriéra, ktorého jej priniesol ráno otec na návštevu a donútite sa zjesť niečo na večeru.

A veľmi dobre viete, že celý deň je taký samozrejme z veľkej časti kvôli tomu, že to odmietate brať pozitívne. Uvedomujete si, že si púšťate piesne, čo nemajú nič spoločné s optimizmom a že si ich púšťate dokola. Uvedomujete si, že stopercentne využívate Ženský Samonasierací reflex.

Ale je vám to jedno a nemienite s tým nič robiť a popri zlosti vás premáha smútok.
A vlastne vôbec neviete - prečo, načo, k čomu by to bolo dobré - ale máte chuť vystrieľať všetky páriky na svete. Komplet všetky, do jedného; len aby ste sa v tom okamihu necítili tak sami...

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu