Óda na pankáčov, perníkové latté, vypchatého tukana a krištáľovú lebku

(Londýnsky Vianočný Denník, 5. deň)

Najlepší spôsob, ako vytočiť rodičov počas noci, je neprestávať kašľať a smrkať, až kým vás nevykážu z izby. U nás sa to síce nestalo, ale zrejme naozaj iba kvôli tomu, že ma nemali KAM vykázať. Trochu sme sa pohašterili o tom, ako keď je človek chorý a nevie zaspať, nevie zastaviť ani kašľanie, trochu sme si ponadávali, ja som skúsila, či by niečo nepomohlo lognúť si poriadny dúšok zázračného sirupu a skúsila som zaspať. Podotýkam, že úspešne.

Nakoľko náš krk rodiny (rozumej mama) ráno odchádzala do práce, dostala som neodolateľnú ponuku niekedy v okamihu, keď ráno prechádzala a zakopla malíčkom o moju skladaciu posteľ - či nechcem "dospať zvyšok deficitu" v NORMÁLNEJ (rozumej rodičovskej) posteli. A tak som sa zdvihla z mojej malej, prízemnej akože posteli, na ktorej každé otočenie sa spôsobí okamžitý vztyk celého baráku z dôvodu prílišného vŕzgania, horko-ťažko som sa postavila a išla som si ešte dve hodinky pospať na ortopedický či ako sa mu nadáva matrac. A cítila som sa ako znovuzrodený človek, ktorý môže ísť bez obáv o svoju energiu či život nakupovať po Londýne.

A tak som okolo dvanástej vyrazila. Nadšená ako blcha som nasadla na prvý vhodný autobus a pri prestupovaní ma od pádu dole schodmi v doubledeckeri musel zachrániť masívne vyzerajúci černošský pán predo mnou. Inak by moja fasáda zažila štvrtý raz za život zlomený nos. Ale nemôžem za to, že tomu šoférovi dali vodičák aj napriek tomu, že jazdí ako s prasatami! Po úspešnom prestupe bez akýchkoľvek ďalších peripetií som sa napokon dovliekla na Camden Town, vystúpila a začala sa hrabať naokolo, kde čo komu kúpim.

Ako prvý padol na ranu obchod s Converskami, v ktorom hrala taká hlučná hip-hop neviemaká hudba, že som myslela, že sa na päte otočím, ale vystavené vysoké čierne Conversky ma donútili predsa len sa predavača opýtať (rozumej nabliakať na neho, aby niečo aj počul), či nemá číslo, aké nosí môj miláčik. Mal. Teda, skoro. Už som asi trikrát v priebehu včerajška povedala, že pokiaľ to polčíslo bude príliš vadiť, nie je problém mu odrezať koniec päty a Conversky budú sedieť ako uliate. Som to ja ale milá a šikovná, však?

Keby som bola milionár, dokázala by som vykúpiť všetky camdenské obchody, ale to vám asi nemusím nijako obšírne vysvetľovať - všade naokolo sú lebky, gotické čipky, originálne kúsky oblečenie za ceny, za ktoré by ste u nás na Slovensku nekúpili ani gombík z inkriminovaných šiat, a do toho všetkého tá atmosféra. Neustále síce hovorím, že Camden je u Londýnčanov preceňovaný, pretože ho každý ospevuje ako ôsmy div sveta, ale tejto londýnskej časti plnej vysokých čír a zeleno-ružovo-oranžovo-kakabusových účesov nemožno uprieť svoju nezameniteľnú atmosféru.

A tak som na Camdene na darčeky sebe a svojim blízkym minula celé nemalé vreckové a po hodine tárania sa naokolo som si spomenula, že reku aj s mamou som sa mala stretnúť. A tak šup na autobus a hľadať ju niekde na Tottenham Court Road. Aby ste chápali, je to začiatok ulice Oxford Street, najfrekventovanejšej, najznámejšej a najprepchatejšej ulice v Londýne, takže nájsť tam niekoho je niekedy naozaj celkom komplikované, ale napokon sa to podarilo. Rozhodnutie padlo: zalezieme za roh a pôjdeme obzerať Britské múzeum.

Na väčšine veľkých londýnskych múzeí je najlepšie hlavne to, že vstup do ich je zadarmo a všetky expozície vovnútri sú tiež zadarmo, čiže keď sa naozaj zatnete, že si tam nebudete kupovať jesť ani žiadne suveníry, tak neminiete ani halier (málokomu sa to samozrejme podarí, ale... ide o princíp). Mojou jedinou vyhliadkou do budúcnosti môjho chodenia po múzeu bolo nájsť tú prekliatu krištáľovú lebku, o ktorej každý hovorí, a odfotiť si ju. Pochádza údajne z konca 19ho storočia a vyzerá presne ako odliatok ľudskej, len je trblietavá, priesvitná a celá z horského krištáľu. Rozumej, nádherná. Jedného dňa, keď natiahnem do počítača fotky, tak tu uvidíte dokonca aj link na to, ako taká lebka vyzerá, aby ste mi mohli závidieť.

V Britskom múzeu disponujú jedným zaujímavým unikátom - veľkou miestnosťou, ktorá vyzerá ako stredoveká knižnica a všade sú za sklom staručké knihy a ešte staršie exponáty týkajúce sa vedy, objavov, prírodných zvláštností a tak podobne. A tak tu nájdete okrem iného meracie prístroje Galilea Galilei, obrovské skamenelé trilobyty, neuveriteľne sfarbené vypreparované kolibríky, odseknutú labu nosorožca, perlorodku, v ktorej je naraz 9 perál, egyptské jadeitové šperky a napríklad aj zobák zrejme najväčšieho doteraz žijúceho tukana.

Mame chvíľu trvalo, kým ma s mojimi nekrofilnými sklonmi odtrhla od vitríny s preparovanými zvieratkami (ak by som zo seba nerobila machra a povedala vám pravdu, tak som si práve predstavovala, aké asi pekné a zlaté to muselo byť, keď to ešte žilo a nebolo napustené formaldehydom) a odtiahla na večeru do našej štvrte. Samozrejme, že ešte ani to nebolo také jednoduché a ja vám môžem povedať, že keď budete nabudúce náhodou v Londýne a dostanete sa do kaviarne Costa v dobe Vianoc, ROZHODNE si objednajte perníkové (rozumej gingerbread/zázvorové) latté. Nenechajte sa prekvapiť jeho divným názvom a risknite to. Myslím, že som ešte nikdy nepila takú dobrú kávu.

Cestou za jedlom sme sa samozrejme museli zastaviť v obchode z dôvodu môjho neustáleho škamrania za zázvorové pivo. Viem, že si hovoríte, že som očividne veľmi škaredo závislá na zázvore, a možnože máte dokonca aj pravdu, ale ja som proste to PIVO MAŤ MUSELA. Aby ste tomu rozumeli správne, zázvorové pivo je nealkoholická malinovka, ktorej chuti sa nevyrovná nič iné na svete - je sladučká, fajnučká, má bublinky a keď sa jej napijete príliš veľa, vypáli vám v hrdle takú veľkú dieru, žeby cez ňu pokojne mohli vykonávať laparoskopiu. Štípanie - ako inak - spôsobuje zázvor. Ale aby som sa vrátila k téme, tak...

...Už dávno som za tak málo libier/eur nespratala do seba také enormné množstvo kuraťa s hranolkami ako teraz na večeri v domácikom indickom fastfoode a domov som nešla, ale sa gúľala. Po príchode na byt trvalo asi tak tri a pol sekundy, kým sme všetci pochopili, že je najvyšší čas vypnúť v telke Caspera, roztiahnuť posteľ a spať. Teda, vlastne chrápať, smrkať, kašľať a vŕzgať posteľou, ale ono je to vlastne celkom jedno.

Koho by to zaujímalo a nemal by čo na práci, tak o prvom výlete do Camdenu si môže prečítať presne tu, zatiaľčo o kvalite anglických rozprávok sa viac dozvie tu a o tom, ako sa lieta írskymi nízkorozpočtovými spoločnosťami nájde vyčerpávajúci report na tomto mieste. Ďakujem za pozornosť, nech vás Sila sprevádza.

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu