Sánkovanie zabíja!

Hlavne na Klokočine. A vlastne ani nie tak veľmi sánkovanie, ako skôr "bobovanie" a "lopárikovanie". Ale priznajme si to - začína zima, blížia sa Vianoce, zimné radovánky zažívajú rozkošné rozprúdenie, za chvíľu nám otvoria vianočné trhy, my už sa tešíme na punč a tak si niekedy neuvedomujeme, že nielen cigarety, priveľa kávy, priveľa fyzickej či psychickej aktivity, patologická závislosť na počítačoch, ale aj sánkovanie zabíja. Zrejme sa však pýtate - prečo?

Ak opomenieme racionálne fakty v prospech zdravia našich ratolestí, ako je sneh za krkom, v topánkach, v horšom prípade odhalené kríže a premočené ponožky, a z toho nutne plynúce obľúbené zimné chrípkové epidémie, dostávame sa ku dôvodu, o ktorom chcem hovoriť ja.

Osobne nemám vrelý vzťah k deťom (ale pri tichosti vám prezradím, že je to jedine preto, že neviem, ako sa k nim správať a tak mám z nich zvláštny, iracionálny rešpekt), ale na radovánkach typu guľovačka či sánkovačka nevidím naozaj nič zlé. Je to rozkošné a milé, keď sa tak vozia po tom jedinom maličkom kopčeku, čo máme v bezprostrednom okolí môjho bytu na Klokočine (najväčšie sídlisko v Nitre), človek si pri tom spomenie na svoju mladšiu mladosť, než akú prežíva momentálne.

Všetko by bolo fajn - keby sa to odohrávalo na kopčeku, o ktorom som hovorila.

Od zastávky autobusu vedie ku našim panelákom vydláždená cestička popri "sánkovacom kopčeku". Keď sa s nami zima zahrá a popráši, prípadne reálne zasneží naše ulice, málokedy tu uvidíte pluh, ktorý by odpratal zvyšný sneh (popravde, nevidela som ho tu ešte nikdy, ale možno iba nie som v správny čas na správnom mieste). Je to však prirodzené, verejno-prospešné služby predsa nemôžu byť všade.

A tak je chodníček počas dňa i noci častovaný krokmi ľudí chodiacich hore-dole, z autobusu na autobus. A nemusím vám vravieť, že vo veľkej zime je autobus obľúbeným prostriedkom na prepravu osôb, ktoré nemajú záujem o to, aby im počas cesty do mesta odmrzli dôležité tvárové časti tela.

Z toho vyplýva, že už týmto pádom je tento chodníček dosť šmykľavý a "udupaný", neudržiavaný a nebezpečný z kopca aj do kopca. Nieto ešte, keď... a dostávame sa k podstate príbehu:

Včera som prichádzala nespokojná a vyšťavená z prednášky na vysokej škole. Na chodníku bolo rušno - dole kopcom sa "lopárikovali" drobné ratolesti blízko stojaceho pána, ktorý "venčil" malého jorkšírskeho teriéra na vodidle. Zrejme s nimi mal čosi spoločného - súdim z toho, že občas na nich zakričal niečo štýlu:

"Rastík, pozor, ide človek! Počkaj!"

"Marienka, choď pomalšie tým kopcom, nieže sa zadýchaš!"

Všetko česť, že naozaj neohrozovali chodcov. Už nie všetka česť tomu, ako krásne sa zrkadlila plocha, po ktorej jazdili ritky malých labužníkov, ktorí s hlasným skandovaním opätovane "trtúlili"... hore dole, hore dole...

Na Klokočine okrem mňa určite bývajú aj iní ľudia s obmedzenou mierou mobility, koniec koncov, býva tu asi tak... polka Nitry (áno, viem, že som to prehnala... ale aj tak! . Je to síce rozkošné a estetické mať klzisko na chodníčku ku bytovkám aj na kopčeku vedľa neho, zrkadlo pomôže viac pestovaným kolegyniam...

Ale keď vám začne utekať každá noha iným smerom a vy sa ich snažíte zúfalo skorigovať správnym smerom, nie je vám všetko jedno. A keď vidíte, ako tesne pred vami postaršia pani spraví drastického "papuliaka" čelom napred s dvomi plnými taškami a ústa má zaraz plné krvi, tiež vám nie je všetko jedno. Je vám veľmi smutno, keď jej zúfalo chcete pomôcť sa zdvihnúť z chodníka, avšak nie ste toho schopní, lebo sami sa ledva so svojimi fyzickými (ne)schopnosťami ledva udržíte na ľade. Nie je vám dvakrát príjemné pozerať na to, ako sa rozplače a zbiera po ľade posediačky rozsypaný nákup, a tak sa aspoň pýtate, či je v poriadku.

Potom prichádza hrdina v podobe mladého pána, ktorý tetu pomôže zdvihnúť (doteraz premýšľam, či si na túto záchranu nebodaj obul horolezecké "mačky", pretože inak si jeho stabilitu na našom klzisku neviem predstaviť) a odvedie ju preč zo smrtiacej zóny. Vám sa podarí bez ujmy na zdraví prekĺzať sa tiež a smutne pozeráte na kopček.

Že sa v zime šmýka, vieme všetci. Zastáva mi však rozum nad tým, ako je možné, že rodičia nechajú deti premeniť prakticky jedinú prístupovú cestu k bytovkám minimálne stovky ľudí na zóny s piatym rizikovým stupňom ťažkého ublíženia na zdraví. No nešmýkalo sa tam už predtým dosť?

Zrejme nie. Ale aspoň si ráno po tom, ako spravím "papuliak" či "riťoplesk" alebo dvojitého Ritterbergera s piruetou, môžem upraviť zničený účes. Tak zblízka sa naň bude nádherne pozerať.

Varovanie Ministerstva zdravotníctva: Sánkovanie zabíja!

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu