Cestu sme zvládli za pomoci výhľadu z okna, maľovaných krížoviek a usmiatych sprievodcov, ktorí nám usilovne a ochotne odpovedali na naše zvedavé a dotieravé otázky typu:
"Meškáme?"
"Aká zastávka je pred Trenčianskou Teplou?"
"To kde teraz práve zastavujeme?" ("V Piešťanoch," ozval sa vtedy spoza mňa z preplneného vlaku vystupujúci starší pán a zatváril sa, ako keby som mala dostať z geografie päťku.)
V poslednej časti jazdy vlakom sme v obrovskom a plnom vlaku stretli Tunidla aj s jeho minipartiou. Ja som si odkúsla zo salámy, zožrala mu rožok a odchlastala z kofoly, potom sme na chvíľu skočili do Ilavu pozrieť kamaráta, ktorý tam sedí, pretože minulý týždeň rozbil svoju hlavu o šuter a má na nej desať stehov, a potom sa pokračovalo do Beluše.
Areál sme našli. Kráčali sme s davom a striedali sa, kto ponesie stan, aby sme sa vyhli hlasitému pyskovaniu na jeho váhu. Trvalo iba asi dve hodiny, 3 telefonáty majiteľovi stanu a dvaja okoloidúci, ktorí nám pomáhali, kým sme prišli na to, ako má náš stan vyzerať a ako ho máme postaviť a ukotviť. Napokon sa hrdo vztýčil a my sme sa mohli ísť vyblázniť na Horkýže Slíže, vyčumieť sa na HT, presedieť pri pive a cigánskej tentoraz nezvykle pomalé vystúpenie Vidieku a dokonale sa otráviť nekonečným ladením sa a podivným elektrickým soundom skupiny Tata Bojs. (Hoci by to mohlo znieť trochu pesimisticky, treba povedať, že sme sa bavili, až na isté úseky.)
Pred polnocou nás zmohol ten prapodivný elektrosound, únava, zima, bolesť krížov, nôh a všetkého ostatného, tak sme zaliezli do stanu a obliekli na seba všetko, čo bolo dostupné - tričko, košeľu, bundu, ponožky, spacák, ktorý sa tvári, že vydrží teploty minimálne do mínus dvoch... a mrzli sme celú noc. Okolo úst sa nám zrážali kvapôčky pary a všetko v stane bolo vlhké. Kebyže ma moja polovička nehreje na krížoch a nedrží, aby som sa nešmýkala z toho superkopca, na ktorom sme si postavili stan, tak asi v tú no umriem. Okolo pol tretej som sa zobudila na to, že v tej zime proste nedokážem spať. Vykopala som sa zo spacáku, zapálila som si a skúsila som to ešte raz. Zo stanu nás dostali až po deviatej ráno "hovnooooo" vrieskajúci pankáči odvedľa.
Ďalší deň sa začal sockárskym vychlastaním Zoborského vínka na raňajky (bola taká kosa, že niečo na zahriatie bolo priam potrebné). Okolo obeda však už vyšlo slnko a na koncerte Heľeniných očí, na ktorý som sa tešila snáď najviac, už bolo bezpečné si dokonca na tej hrubej chlpatej bunde vyhrnúť rukávy - no povedzte, nie je to luxus?
Následne sa slnko zbláznilo a začalo pripekať. Popoludnie až po koncert Polemicu sme prežili vo štvorici (nie po opici) hádzaním si "frisbee" (rozumej plastový držiak na 6 pollitrových Zlatých Bažantov, ktorý sme našli sockársky pohodený pri jednom zo stolov) a následným nadávaním na odreté prsty, dlane či zápästia. Polemic už bol v predných radoch natoľko prašný, že môj nos to v pogu vydržal iba asi tri alebo štyri pesničky a potreboval sa ísť nadýchať, pričom na Slobodku sa ísť dopredu už úplne vykašľal (a bolo to dobre, pretože som aspoň videla dvojitú dúhu, ktorá sa spravila nad stanovým mestečkom!).
Večer korunovala Karpina (tentoraz bez Elvisa), rozprava o vysokých školách pri pivku a Pudingu Pani Elvisovej, úžasné vystúpenie Vandalov a napokon vrcholné vystúpenie večera - Bauchklang, rakúske zoskupenie týpkov, ktorí všetky hudobné nástroje vo svojej kapele nahradili iba ústami. Aj napriek únave porovnateľnej so stavebným robotníkom, ktorý bol nútený sa dnes celý deň neopierať o lopatu, ale občas aj prehodiť nejakú tú hrudu hliny, sme si to užili. A natočili. A veselo pri tom hluchli.
Aj druhú noc bola solídna kosa, s prvou sa to však nedalo porovnať. Keď sme v nedeľu vstávali, väčšina stanov už bolo preč, na poniektoré sa ich majitelia vykašľali a nechali ich tak. Spokojne sme spáchali rannú očistu, zbalili veci, zrolovali stan a vydali sa na cestu dedinou smer vlak. Najzaujímavejšou časťou cesty bol určite úsek Trenčín - Chynorany, ktorý sme absolvovali motorákom a ktorý nás previedol cez malebne klopené zákruty a dedinky s úchvatnými názvami ako Dolné Naštice a Horné S(t)ratice. Domov sme prišli umretí, rozbití, na ksichtoch spálení, v Kauflande sme si kúpili 5kilový melón a krém na spáleniny, obidvojo sme doma úspešne využili a ja som ľahla do postele a zahájila protestný spánok. Moja najdrahšia polovička ešte obetavo vyvešala prádlo, trochu upratala a tuším mi chcel spraviť ešte aj večeru, čo ma vytiahlo z postele (aby ste chápali, nikto nevie spraviť bundás kenyér lepšie ako ja, takže by bolo hriech nechať to robiť niekoho iného!).
Prvý tohtoročný festival hodnotím na jedna mínus. To mínus sa tam dostalo z dôvodu prudko "kvázi-mínusových" teplôt, ktoré sme si museli vytrpieť počas dvoch strastiplných nocí. Už sa teším na Terchovú, kde by malo byť v auguste možno cez noc ešte zimšie. Zrejme si donesiem kožuch.
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
1
kosay
29. 6.júna 2011 14:57
Ešte treba dodať že dúha bola za príplatok a toy toye nevycucávali.
2
Hovnoooo! prepáč neviem síce ,kde ste mali stan, ale tiež som sa rada pripojila k "hovnovaniu"
3
@kosay Áno, toi toiky naložené kopcom boli super
@mousisitka Však aj ja som si rada zakričala, to si zase nemysli!
@mousisitka Však aj ja som si rada zakričala, to si zase nemysli!
5
podla mna by mal byt povoleny legalny odstrel "ludi" kriciacich hovnoo
8
@smajdalf Jop, oni ju pravidelne používajú, tuším, že aj na cédéčku si píšu iba HT Ale nie som si istá.
9
Hej hej, napríklad
A nevieš kto je gitarista ? Lebo viem, že tam bol (alebo je) kamarát, len som ho dlho nevidel...
A nevieš kto je gitarista ? Lebo viem, že tam bol (alebo je) kamarát, len som ho dlho nevidel...
10
Napíš svoj komentár